Prečo

Niekedy robíme zvláštne veci. Naozaj zvláštne.

Telefonujeme s pár centimetrovou Barbie črievičkou, ktorú nám podalo naše dieťa, akože telefón. Pritom odkladáme riad a urputne, s vypätím všetkých síl, si snažíme črievičku pridržať ramenom pri uchu. Prečo? Lebo sme uverili, že je to naozaj telefón.

Robíme si tehotenský test, aj keď sme muža videli posledný rok len na obrázku v časopise. A to tiež oblečeného. Prečo? Lebo sa nám vidí nereálne, že by to brucho dokázala tak prudko narásť bez toho, aby v ňom bol skrytý malý človiečik.

Keď vidíme, že ide náš autobus, rozbehneme sa za ním a pri nástupe hodíme zmrzlinu do kabelky. Prečo? Ako sa v Srbsku hovorí: „Propisi su propisi!“ (Predpisy sú predpisy). Potom autobus úplne zašpiníme, lebo z kabelky nám kvapká neznáma lepkavá hmota.

Snívame si zvláštne sny. Brašov, ale iný, ako ten naozajstný. Malý byt, vonku plno snehu, ja idem na záchod a zrazu sa na mňa zhora z nádržky vyleje plno vody. Pozriem na seba do zrkadla a v náručí držím miesto jednej Leily dokopy 4. 4 také isté kópie jedného dieťaťa. Moja radosť bola naozaj nekonečná. Prečo? Lebo môžem milovať 4 rovnaké deti.

Dobrovoľne sa prihlásime ku zvláštnym situáciám. Ranný autobus, 4 ženy sedia v tzv. štvorke – dve a dve oproti sebe. Zrazu jedna ustrnie, rukou si máva pred nosom a hovorí nám trom: „Zacítili ste tu ten smradík, čo tu zrazu zavial?“ Nikto tomu nevenoval pozornosť a tak sa pani cítila ešte trápnejšie a dodala: „Tak to asi len ja, hihi.“ Mohla byť ticho a spokojne docestovať do cieľovej stanice a nikto by si nič nevšimol, ale ona sa priznala. Prečo? Lebo tam sedela jedna žena, ktorá jej reakciu chápala a dokázala precítiť, ako sa trošku trápne cítila, lebo chcela niečo zamaskovať a ani to nevyšlo a …. Pani, ak ste sa tu spoznali, bolo to tak milo vtipné celé, že ste si tým získali miesto v článku.

Vyrozprávame sa neznámemu zo žiaľu. Prečo? Lebo to tak cítime.

V ten istý deň bolo na zastávke horúco a ku mne si prisadol jeden pán. Mal elegantné topánky, košeľu, nohavice a na ruke staré tetovanie ŠANI. Rozpovedal sa. Pracoval tu aj tam, v zahraničí…a že to asi musí byť osud, lebo inak si to nevie vysvetliť. Zopakoval to niekoľkokrát, kým to vypovedal. „Mám dcéru, už má vlastné deti, mám syna, nosíme ho na dialýzu a mal som ešte jedného a tiež sme ho nosili, ale…raz som prišiel do práce a kolegovia na mňa len tak pozreli a povedali mi, aby som išiel domov. Hovorím chlapi, čo vám je, čo ste takí zarmútení. A oni len, že choď domov Šani. A ja že, však teraz som prišiel. A potom ku mne šéf príde a hovorí: „Choďte domov, syn vám zomrel.“ A ja že čo? Jak? Však ráno som sa s ním ešte rozprával a oni len, že choďte domov, choďte domov….Toto je…to sa vypovedať nedá, čo to je. To je asi osud, lebo inak si to neviem vysvetliť. Moja žena nie je odtiaľ, ale chlapci takí chorľaví sa museli podať na jej rodinu. Aj otec mi umrel, ale on už mal roky, ale taký svieži  bol, jak ja, alebo vy. Chodil ešte behal. V Rusku bol, ho odvliekli a dostal za to potom odškodné. 1 000 000 korún a išiel aj nám, deťom podeliť. Slávnostne nás zavolal a každému dal. Viete koľko? 20 korún. Strašne sme sa smiali. Ale ten môj syn…však ráno som sa s ním ešte rozprával…“ Pán mi celý čas prstom ťukal do ramena a keď sa mi náhodou dotkol tašky, vždy povedal: „Pardón, prepáčte.“

Nemáme na každé prečo odpoveď. Ani zďaleka, ani z blízka. Dúfame, že na niektoré prečo dostaneme odpoveď časom a dúfame, že na niektoré ani nebudeme musieť hľadať odpoveď vo svojom osobnom príbehu. Niektoré prečo zmizne bez potreby odpovede a niektoré nás bude prenasledovať, kým sa sami nestaneme „prečom“ pre niekoho iného. Nuž, taký je ten život, prečoidný.