Vnútorný hlas

Keď sme na strednej škole písali predmaturitné písomky, sedela som v prvej lavici, lebo spolužiaci verili v moji intuitívnu ruku. Ráno som povedala, dnes vytiahnem tému číslo jeden, lebo viem len to. Keď nastal čas vyťahovania papierikov, pyšne som sa otočila na spolužiakov a povedala: JEDEN!

Keď som sa učila na štátnice z filozofie, Georg Wilhelm Friedrich Hegel bol témou, ktorej som sa chcela vyhnúť a veľmi. Vravela som si, ale, z toľkých otázok jednej nerozumiem, to nevytiahnem. Moje drobné chĺpky v podpazuší zaznamenali prudký príval slaného výlučku tela, keď dostali signál, že na malom bielom papieriku stojí meno Hegel.

Svrbeli ma dlane, bola som presvedčená, že zajtra bude moje bankové konto obohatené o mnocifernú sumu. Tak sa to vraví nie? Svrbí ťa dlaň, budeš bohatá. Na ďalší deň som mala obohatené čosi iné. Telo plné červených fľakov. Alergia na lieky si vyžiadala pobyt na kožnom oddelení a polročné doliečovanie.

Raz som išla do obchodu a z ničoho nič ma prekvapil pocit, motýlikov v bruchu. Hovorím si, to sa za chvíľu zaľúbim. Jednoducho som to cítila. Tesne vedľa. Brušná viróza od sestriných detí bola rýchlejšia, ako moje intuitívne rozjímanie.

Boli sme s Leilou v lese a intuícia mi pošepkala, že mám objať strom. Stromy sú vraj bohatým zdrojom energie a jedna prechádzka listnatým lesom nás dokáže nabiť na týždeň stresu v zasmogovanom meste. Stala som si teda na mäkký mach, zavrela oči, objala strom. Komentovala som, čo robím, aby sa moje dieťa priučilo. Keď som otvorila oči, môj nežný kvietoček stál zdutý pár krokov odo mňa. Ruky v bok, ohnutá pera a pokrčené čelo naznačovali, že ňou lomcovala žiarlivosť na prírodný útvar, ktorý som objímala. Sadla som si, aby som jej vysvetlila, čo a ako, ale naše hlboké debaty vyrušil pocit mokra na mojej zadnici. Sadla som si totiž do banánu.

Intuícia mi našepkala, že sa mám dať na cestu lesnou cestičkou, ktorá išla nevedno kam. Šli sme dlhou lúkou, zbierali sme kvietky a zastavili sme sa v zaujímavom podniku, ktorý pôsobil, ako miesto pripravené pre Kusturicou film. Dali sme si tam cukrovú vatu za spirituálnych 4,5 €. Keď sa personál dostatočne podľahol alkoholickým účinkom, doniesli nám ešte jednu cukrovú vatu a k tomu lízanku. Zadarmo.  Moje autobusové rozprávanie o krásach prírody, ktorú sme na výlete videli, o radosti z kvetov a stromov počúvalo moje dieťa ležérne opreté o sedadlo, simulujúc fajčenie, poťahovaním plastovej paličky z lízanky.

V po 40 ročnom tele, mladý duch a mladé choroby. Nezazvonil nám ráno budík. Teda zazvonil, ale nepočuli sme ho. Meškali sme teda do škôlky a ja som si povedala, že zmením trasu a pôjdem k lekárke. Nič vážne, len mám taký čudný nos. Akoby nebol môj. Pekne na bicykli som vyšla mierne stúpanie a bola som na seba pyšná. A aj nos bol celkom normálny, ale hrdlo vykazovalo známky choroby. Dušovala som sa, že mi nič nie je, no dnes už ležím v posteli, jem nesolené, nemastené zemiaky a nakoniec si vravím, že nosiť v sebe aktívny, aristokraticky znejúci vírus mládeže –  Epstein Barrovej znie priam ako nejaká pocta.

Tak si vravím, že ja mám v sebe takú intuíciu zlodušnicu, ako by Leila povedala. Často mi totiž šepká veci nie preto, aby som mala život usporiadanejší, ale preto, aby bol zábavnejší a farebnejší.