Ženy, venujme si dnes jedno „fíha“.

Sedím dnes v aute, počítam. 6 mesiacov a 10 dní. Tento čas som matkou svojmu fyzickému dieťaťu. Šesť mesiacov som neprespala celú noc. Šesť mesiacov som vyťahovala tričko nad prsia, kedykoľvek a kdekoľvek na to prišiel ten pravý moment. Šesť mesiacov nosím na vystrčenom boku dieťa a varím pritom polievku. Šesť mesiacov som znovuzrodená.
Pôrod a celý pobyt v nemocnici mi prišiel veľmi zaujímavý a vzrušujúci. Vôbec som netušila, čo sa so mnou bude diať, čo sa so mnou deje a čo sa so mnou dialo. Prišla som domov a niekoľko dní som sa zžívala so silnými bolesťami a únavou. Pamätám si na jeden večer, keď mi Ďuro potieral ranu hojivou vodičkou a ja som od únavy zaspala. V sne sa mi zjavila moja neter Karolína, chytila ma za tvár a pobozkala ma na čelo. Pozrela som na ňu so zvrášteným obočím a ona mi povedala, že to už bude dobré. Chytila som jej ruky a prebrala sa. Bol to tak silný a živý sen, až to bolo skutočné. Ešte nejaký čas po pôrode boli súčasťou môjho nočného programu zlé sny a prepotené posteľné prádlo. Prezliekali sme ho aj dvakrát za noc, čo som sa budila taká mokrá s búšiacim srdcom v hrdle. V tých snoch som musela buď zomrieť alebo som bola na akomsi, pre mňa, strašidelnom mieste. Vŕtalo mi v hlave, aj ma to stále akosi zaujíma, čo sa vlastne na tej operačnej sále stalo, okrem toho, že mi ukázali malú vlasatú hlavu. Čo sa dialo potom, ako som zaspala. Neviem, dodnes, či skutočne situácia smerovala do kritična, či tam naozaj bola a môj mozog to akosi vytesňuje, alebo to vôbec nebolo kritické a hrám sa na hrdinku. Pred kým? To ale naozaj neviem. Veľa toho neviem. Ale som tu a pol roka som matkou a ženou a psíčkarkou a susedou a manželkou a stále večným dieťaťom. Mnohým sa videlo, že sme s mojim mužom sami ešte deti, popletení a stratení. A aj sme, ale pol roka sme zvládli sami, bez pomoci, bez nárekov, bez nárokov. Rodičovstvo nevnímame ani ako hrdinstvo, ani ako obetu, ani ako niečo náročné, no skôr ako niečo úplne prirodzené.
Po pol roku materstva sa hneď zrána pozerám do zrkadla. Mám viac vrások a unavené oči, ale dávam si jedno veľké „fíha“, za všetko, čo som doteraz zvládla.
Dávam jedno „fíha“ dievčatám, ktoré dnes špinavé behali po útulku, aby to tam tým 200 túlavým psom spríjemnili.
Dávam „fíha“ pani, ktorá hľadá v cigánskych komunitách šikovné deti a nosí ich z vlastného vrecka na krúžky.
Dávam „fíha“ svojej sestre, ktorá v dobrom, aj v zlom stála popri svojom manželovi a ten jej dnes, na svetovom šampionáte vybojoval historicky prvú slovenskú, zlatú medailu v behu so psom.
Dávam „fíha“ tanti Mariane, ktorá už 4 roky nemá manžela a oberala včera sama všetky jablká.
Dávam „fíha“ mojej neteri, ktorá nechala školu v Dánsku, aby šla za hlasom svojho túlavého srdca tancovať na Cyprus.
Dávam „fíha“ svojej kamarátke Zuze, ktorá sa neustále plaví na vlne hľadania sa a svojej láskovej polovice.
Dávam „fíha“ svojej kamarátke Ingi, ktorá sama vychováva syna.
Mohla by som pokračovať, ale nechám to na vás, milé ženy. Dajte si dnes jedno „fíha“, aj keby to malo byť za to, že ste dnes vstali o 11:00 miesto 13:00.