Ženy, majme sa rady

Náš sused sa ženil a na svadbu mala prísť aj snúbenica nášho známeho. Španielka, modelka, vysoká, mladá, krásna. Ešte som ju ani nevidela, už som sa nemala rada. Už som si pripadala staršia, škaredšia, tučnejšia, nevyspatejšia, nižšia, nešpanielska, príliš mamičkovská. Nemala som sa rada. A nemala som rada ani ju. Prišiel deň, kedy zavítala k susedom na dvor. Mala som na sebe tesný overal, ktorý zdobili na prsiach mokré fľaky od mlieka, na rukách som hojdala umrnčané dieťa. Keď som mladej Španielke podávala ruku, musela som vystúpať aspoň dva schodíky na rebríku, aby som jej videla do očí. Bola naozaj vysoká, naozaj mladá, naozaj chudá a naozaj pekná. Doma som potom Ďurovi povedala, že je síce mladá, ale má črty staršej ženy. Samozrejme zo mňa hovorilo čosi čudné, čo čakalo pohladkanie môjho ega. To sa ale nestalo, Ďuro bez záujmu odpovedal, že ani nie, vyzerá mlado. Aha, takže sa mu vidí pekná, možno krajšia, ako ja. Veď minule chytil moju nafukovačku, čo nosím stále okolo brucha a s úsmevom ju nadhadzoval hore dole. Prešlo niekoľko hodín a keď som už mala hlavu a aj nafukovačku zabalenú v mäkkých perinách, tak mi Ďuro povedal, že som dnes bola najkrajšia.

V novembri tomu bude už deväť rokov. Vtedy som mala pocit, že sa všetko zastavilo. Náš vzťah bol taký hojdálkový. Raz hore, raz úplne dole. Rozchod, „schod“, láska, láska, prestávka, pomätenie mysle, vášeň. V novembrovom období bola fáza prestávky. Nič sme si nehovorili, len čakali. Ja neviem, či na mňa myslel a už sa to nikdy ani nedozviem. „N. tu už nie je, dostal šmyk, udrel si silno hlavu…nemal šancu.“ Svet sa zastavil a stál. Rána boli hrozné, noci ešte ťažšie. Možno by sme aj tak neboli spolu, ale možno sme si ešte mali niekoľko vecí povedať. Prešlo veľa času, kým som sa dokázala pozrieť na iného muža. Prešlo veľa času, kým som v sebe našla vnútornú pohodu a pokoj a postupne som začala nachádzať radosť aj v novembrovom počasí. Odmietala som náplasť v podobe nového muža. Chcela som si tým liečebným procesom prejsť úplne sama a keď sa tak malo stať, že príde nová láska, chcela som do nej vstúpiť so zahojenou dušou. Po troch rokoch som kráčala po Brašove a pouliční hudobníci hrali moju obľúbenú balkánsku pieseň „Adio“. Dala som teda naozaj zbohom a novej láske som dala vitaj…

Bolo to pred päťdesiatimi rokmi. Veľká láska, z ktorej vznikol nový život. No bolo to príliš skoro, boli príliš mladí a takáto situácia by bola v rodine neprijateľná. A tak sa v to poobedie prebrala s jej obľúbenými kvetmi na bruchu. Červené gladioly od jej lásky. Stále milovala deti a dodnes, keď sedia všetky jej deti spolu hovorí, že má pocit, že ich ráta stále dookola, akoby jedno chýbalo…

Už to bolo dávno. Deti boli malé, ich mama unavená a „tučná“. Tá odvedľa bola krajšia a mala stále dobrú náladu a nemala kruhy pod očami a bola chudá. Tá doma len behala okolo detí, spievala, čítala, starala sa, potila sa, snažila sa, smiala sa a bola unavená, ale šťastná. Milovala svoje deti, rodinu, psa, muža. Ale tá druhá nebola unavená a nemala toľko detí a veľa sa venovala sama sebe a aj jej mužovi…

Neprešlo od toho momentu až tak veľa času. Neposlúchala. Bola drzá. Darmo vytvárala každý deň doma domov. Starala sa o deti, o zvieratá, o seba. Proste ho naštvala a dostala. Zaslúžila si…

Tridsaťjedna rokov späť. Hviezdy na oblohe svietili a on jej ich počítal. Toľká astrológia ju omámila. Prišla domov neskoro večer, ale už nie sama. Odvtedy ju nechcel vidieť, no ona sa nevzdávala. Čakala ho pri moste s malou dušičkou a s už veľkým bruchom. Čakala hodinu, dve, tri. Neprišiel. Keď prišlo na svet dievčatko, neprišiel. Vraj nie je jeho. Merali cestu do hlavného mesta, aby sa potvrdilo, že otcom naozaj je. Vtedy ju prvýkrát uvidel a nepotreboval žiadne testy. Trojmesačné dieťa bolo jeho kópiou. Vzali sa. Ona už s nevôľou, ale musela. Veď ostať sama s nemanželským dieťaťom? Hanba. Ako to celé neprajne začalo, tak to aj pokračovalo. Manželstvo bolo trápenie a tak jedného dňa z domu odišla. Bez všetkého…

Nesie to na pleciach už dvadsiaty rok. Stratiť niekoho blízkeho je rana. Stratiť niekoho blízkeho, keď je vo veku dieťaťa je explózia sopky v duši. Boli sme ešte pubertiačky, veľa sme sa smiali a na hodinách vyrušovali. Mali plány v láske, cestovaní a kariére. Nečakaná správa, výbuch, diera v srdci. Obrovská a neopísateľná…

Je to ešte čerstvé. Doma to bolo hrozné, žena nevýslovne nepríjemná, rozvod ako najbližší plánovaný krok. Potreboval pochopenie a objatie, bol tak sám a tak smutný a tak nepochopený. Brucho rástlo a on sa tešil a prial si to. A potom ten jeho vzťah zas nebol až taký zlý a doma ho potrebujú a je vďačný za to, že si to mohol uvedomiť a že malú jahôdku ľúbi ale…

Kedysi som hneď mala odpovede a hneď som vedela, kto, čo, ako má robiť, ako má vyzerať. Čím som staršia, tým menej viem a tým menej sa snažím hodnotiť a kritizovať. Nie som v tom ešte úplne osvietená, ale snažím sa. Za dnes však už môžem povedať. Ženy, máte môj obdiv.
Ženy, ktoré našli silu dieťa si nechať, aj keď situácia nebola najľahšia.
Ženy, ktoré našli silu dieťa si vziať, lebo iné východisko nevideli.
Ženy, ktoré odišli, pretože ich muži si našli milenky.
Ženy, ktoré neodišli a rozhodli sa urobiť všetko pre záchranu rodiny.
Ženy, ktoré odišli, lebo ich „neposlušnosť“ bola ohodnotená fackou z ruky ich muža.
Ženy, ktoré ostali, aj keď dostali.
Ženy, ktoré stratili muža, brata, sestru, dieťa a žijú a podarilo sa im nájsť zmysel života.
Ženy, ktoré stratili mužov a našli po čase novú lásku.
Ženy, ktoré stratili mužov a rozhodli sa ostať im verné, aj po ich smrti.
Ženy, ktoré vedia čo chcú.
Ženy, ktoré sú stratené.
Ženy, ktoré vychovávajú choré deti.
Ženy, ktoré vychovávajú zdravé deti.
Ženy, ktoré vychovávajú dieťa samé.
Ženy, ktoré vychovávajú viac detí naraz – muža + deti.
Ženy, ktoré odišli žiť ďaleko od rodiny.
Ženy, ktoré ostali žiť doma so svojimi rodinami.
Ženy, ktoré od rána kosia trávu a doja kravy.
Ženy, ktoré čítaju filozofické rozpravy, hrajú divadlo, učia.
Ženy, ktoré len tak ležia na gauči.
Ženy, tučné, chudé, vysoké, nízke, veľkoprsé a maloprsé. Múdre aj menej múdre. Šikovné aj menej šikovné. Prírodné aj mestské. Vy a aj ja. Majme sa rady. Samé seba a aj navzájom. Neporovnávajme sa a neničme sa zbytočne tým, že tá druhá je lepšia, horšia, krajšia, šikovnejšia. Možno to vyznie, ako prílišná vtieravosť, no nemyslím tým, že by sme mali chodiť po ulici a objímať každú jednu ženu, ktorú uvidíme. Len skúsme hneď nehádzať do jedného vreca, skúsme si vypočuť príbeh a skúsme na žene, ktorá nám nie je až tak sympatická nájsť aspoň jednu vec, ktorá sympatická je a ísť ďalej. Pretože ani hranie sa na pozitivitu nám dobro neurobí. Postupne si takto potom vytvoríme kruh žien, ktorým venujeme svoju energiu a kruh žien, ktoré z kruhu úprimne vypustíme.