Zázraky

1. Keď mala moja stredná sestra asi 3 roky, bola sa s otcom surfovať. Sedela vpredu na doske, keď došlo ku vodnej dopravnej surfovej nehode. Dva surfy sa zrazili a to malé dievča pohltila kalná jazerná voda. Môj otec v sekunde strčil ruku do vody a naslepo zachytil dlhé vlasy svojej dcéry a vytiahol ju von.

2. Keď som mala päť, mohla som prísť o mamu vo veľmi krátkom čase aj o tetu, no obe sú dodnes tu, v plnej sile, kráse a vtipe.

3. Keď som bola letuška a pozrela som sa na rozpis s kým budem letieť nasledujúce dni. Oči mi zastali na trojpísmenovej skratke jedného kapitánovho mena. Vôbec som netušila kto to je, ako vyzerá, nič som o ňom nikdy nepočula, no zašteklilo ma pri srdci, v bruchu sa ozvali motýle a ja som vedela, že to bude láska.

4. Keď som pracovala na gréckom ostrove Lesvos, tak som jazdila na mopede ako drak. Išla som cestou z hlavného mesta a zbadala značku zákazu, kvôli oprave cesty. No hovorím si. Značky a Grécko? Kto ich kedy dodržiaval, idem. Aj som došla. Naozaj nebolo nikde ani auta a bolo mi to podozrivé. Prišla som k rozkopanej ceste plnej dier a balvanov a kameňov a nemala som šancu prejsť. V ružovej mini sukni a sandáloch na opätku som zamávala robotníkom a tí na mňa pozerali, ako na blázna? Nie, veď som bola v Grécku. Pozerali na mňa s úsmevom a šéf ich okamžite vyzval, aby mi pomohli. A tak zopár robotníkov pozbieralo svoje sily, dvihli moju motorku a preniesli mi ju cez rozkopanú časť cesty. Ja som v kožených podpätkoch cupitala za nimi.

5. Keď som bola na pracovnej ceste v Chorvátsku, tak ma známy nášho šéfa mal vziať na džús a potom odviezť do hotela. Ale zmenil trasu a skončili sme kdesi v tmavom lese. Začal sa na mňa tisnúť, nič som nevidela, ale zacítila som na predlaktí jeho prirodzenie. Srdce mi síce bilo, ako splašené, ale ten muž mi v danej chvíli prišiel tak neskutočne trápny a úbohý, že som sa začala smiať. On hľadal moje prsia, ja kľučku na dverách auta. Podarilo sa mi vystúpiť a behala som netušiac kam, dole lesíkom, až som sa ocitla priamo pred hotelom, kde som prebývala. 6. Keď som v roku 2009 pozerala film Transylvánia od Tonyho Gatlifa, povedala som si, že tam chcem žiť. Nič výnimočné som pre to nerobila, len som si o 5 rokov na to podala prihlášku na výmenný pobyt do Rumunska. Vybrala som si dve univerzity, z ktorých mi bola pridelená práve tá brašovská.

7. Keď som prechádzala cez hranice bola noc. Zobudila som sa, vonku som videla viať rumunskú vlajku a zalial ma neopísateľný pocit. Vzrušenie, radosť, láska.

8. Keď sa ma pýal bratranec, čo budem vlastne v tom Rumunsku robiť, tak som s nadsázkou povedala, že hneď, ako vystúpim z vlaku, nájdem si frajera a budem s ním chodiť na čaj a cítiť sa dobre.

9. Keď som došla do Rumunska, bol pondelok. Keď Ďuro zaklopal na dvere našej izby, bol utorok.

10. Keď sme potom s Ďurom cez deň sedeli v záhrade, obaja sme sa venovali niečomu inému. Ja som dvihla zrak ku oblohe a uvidela som niečo jasné a jagavé, akoby padala hviezda. Ďuro, ktorý stál úplne inde ako ja, sa ma opýtal, či som to videla, že práve akoby padala hviezda. Obaja sme pozerali v ten moment rovnakým smerom.

11. Keď sme boli v Grécku, na Korfu, celý deň bolo zamračené, pršalo, fúkal vietor a bolo to naozaj nádherné. Bol to jeden z najkrajších dní, aké som zažila. Zo zamračenej oblohy vykuklo zopár lúčov slnka, ktoré svietili presne na pár domov stojacich na kopci za morom.

12. Keď sme potom s Ďurom šli do hlavného mesta (ja som tam išla odniesť motorku a Ďuro šiel autom, aby ma mohol vziať späť), bolo daždivé počasie. Prešli sme od mora cez dedinu ku vysokým kopcom a blesk udrel priamo do skaly stojacej pred nami. Bola to rana, ako z dela a otriaslo to celým pobrežím a samozrejme, aj nami. Bol to zázrak, že sme to mohli vidieť takto zblízka a spolu, aj keď ja na motorke a Ďuro, bezpečnejšie, z auta.

13. Keď sme boli v Nemecku, Ďuro sa rozhodol odmraziť chladničku. Nožom. Nožom búšil do ľadu na chrbte chladničky, až sme začuli sipot a zacítili nepríjemný zápach. Chladničke bol koniec. Majiteľ nášho prenajímaného bytu bol prísny Nemec a my sme zrazu nevedeli, ako mu oznámime, že sme zničili tento kuchynský spotrebič. Ale zázraky nás neobchádzajú a ja som naťukala do vyhľadávača Ebay-a slovíčko „kühlschrank“ a na obrazovke mi svietila úplne rovnaká chladnička, ako tá naša sipiaca. 20 eurová, staršia, malá chladnička, 5 km od nás už o pár hodín stála u nás v kuchyni.

14. Keď som bola menšia a potom aj väčšia, stále som túžila mať jazvu kdesi pri oku. A aj monokel patril medzi moje nehodové túžby. Áno, viem, veľmi zvlášte túžby. Poslednú dobu má ta vidina jazvy prenasledovala, príliš často. V Rumunsku bola maďarská Veľká noc a Ďuro ma šteklil. Obaja sme stáli, kým som ja nestratila rovnováhu a nespadla rovno lícom na drevenú kuchynskú lavicu. Rozťaté líce tesne pod okom. Rada by som podokla, že to bolo dosť bolestivé, mala som potom 2 týždne monokel a dodnes mám jazvu a nepáči sa mi až tak, ako som si to predstavovala.

15. Keď prišla o týždeň po maďarskej Veľkej noci, Veľká noc rumunská, Ďuro sa necítil dobre, bolela ho hlava. Dali sme mu na ruku červenú šnúrku, vypil nejaké uhlíky, no čary nezabrali. Ráno sa zobudil horúci, ani pec. Teploty 41 nie a nie ustúpiť. Priložila som si pery k jeho hlave a povedala som, že radšej ja, ako on. Potom sme zavolali sanitku, Ďuro bol zavezený na infekčné oddelenie a poobede šiel domov. Pripravila som mu posteľ, teplú polievku a začala som cítiť bolesť v krížoch. Kým prišla tmavá noc, moje čarovanie zaúčinkovalo. Ďuro sa pozbieral a ja som 4 nasledujúce dni umierala vo vysokých teplotách.

16. Keď som v ten májový zamračený deň sedela v izbe, prišiel za mnou Ďuro, či nechcem ísť s ním. Šéf ho poslal do susednej dediny. Váhala som, ale šla som. Po ceste mu zavolali, že nemá nikam chodiť a tak sme prešli ešte malý kúsok cesty, aby sme sa otočili. Presne na tom kúsku nám cez cestu prebehlo malé, škaredé šteňa. Veterinár nám povedal, že keby sme ju nevzali, mala by naviac deň, maximálne dva dni života.

17. Keď som sedela v záhrade a rozmýšľala, čo ďalej. Či teda, darujeme toho malého „všiváka“ niekomu, alebo si ho necháme, nevedela som, kam ďalej stúpiť. Mali sme ísť do zahraničia, ale mne srdce nedovolilo dať toho psa nikomu. To ale znamenalo ostať tu a nechať finančnú istotu plávať. Aj keď sme sa rozhodli pre bláznovstvo, kvôli psovi neodísť, hovorila som si, že keby som mala dieťa, bolo by všetko jasnejšie. Ostali by sme jednoznačne istý čas tu. O pár týždňov na to som bola tehotná. Samotné splodenie nepovažujem za zázrak, aj keď je to veľmi, veľmi zaujímavý proces, ako sa zo zrnka stane človek. Zázrak bol to časovanie a to, že pravdepodobnosť mať deti bola veľmi nízka. Práve teraz, predsa len jedno takéto hompáľam v kolíske.