Vreckárka, šialenec a Rúža
Tento týždeň sa začal veľmi sľubne. V pondelok som stúpila do exkrementu a s nádielkou na šľapke som vbehla do izby pre vreckovky. Stúpila som na kábel od počítača a vyčítavo potom večer pozerala na Ďura, že čo a prečo je môj kábel obalený v „Nutelle“. V utorok som šla ráno na prechádzku a našla na zemi jeden lei. Okamžite som si spojila situácie a vyšlo mi z toho, že tento týždeň budeme mať nevídané finančné šťastie. Dvakrát po sebe sa mi snívalo s lotériou, ale neboli mi v sne ukázané všetky čísla, na ktoré mám vsadiť, tak som nelotovala. Druhá možnosť mi prišla reálnejšia a teda, že tento týždeň sa nám podarí čosi predať. Týždeň ubiehal a ja som sa poctivo každé ráno sprchovala studenou vodou, potom som cvičila cviky na väčší zadok, potom som raňajkovala, potom som čítala Leile rozprávku, potom sme šli aj so psom na prechádzku, potom bolo desať hodín ráno a ja som cítila, že mi už padá hlava. Nešla som si však pospať, lebo som videla, že Jessica z instagramu má stále krásne upravený dom, vlasy, nechty, tvár, je stále krásne oblečená a ona aj jej deti sú stále šťastné. Tak som behala každý deň s vysávačom, varechou a metlou, potom som sa zahriala pri žehličke, schladila pri vešaní prádla, až kým som koncom týždňa nezačala cítiť, že sa rozpadnem. Celý deň mi moju zdravú myseľ naháňali choré myšlienky, Leila si ranné rozprávky vypočula cez moje bezdôvodné slzy, v noci som sa strhávala s búšiacim srdcom s pocitom, že som ju určite priľahla v posteli, kým ona spokojne snívala vo svojej postieľke. Za každý úsmev, ktorý mi venovala som sa cítila zle, pretože som si premietala v hlave svoje momenty tehotenstva a neradosti z neho a nevedela som prijať myšlienku, že ma moje dieťa dokáže mať rado. Stával sa zo mňa jednoducho a komplikovane šialenec. Pochopila som, že je toho na mňa priveľa, ale vzápätí som si vyčítala, že som padavka, lebo iné ženy toho zvládajú oveľa viac. Majú aj 5 detí a prácu a ja mám len jedno a nepracujem. Nuž, ale…všetko chce čas a na niektoré veci, ktoré som si do programu vtesnala jednoducho teraz čas nenadišiel. Bola som vyčerpaná. Fyzicky aj psychicky a tak som poprosila vesmír, aby mi pomohol. Nečakal. Z mojej materskej dokonalosti, ktorá ma dohnala do zúfalstva ma vytrhla facka reality. Môj pes tak prudko obraňoval vonku stojaci kočiar pred ostatnými psami, že Fritz chudák, to schytal ostrým zubom priamo do oka. Bolo mi ľúto oboch tvorov. Jedného, lebo je malý a zranený a druhého, lebo je veľký a príliš obranársky. Na zvieracej klinike som zazrela mladú ženu s hladkými opálenými nohami, kraťasami, ktoré odkrývali foremný zadok a mohla by som pokračovať až k hlave, ale nebudem sa viac deptať. Pozrela som na botanickú záhradu na vápencovom základe na svojich nohách, prešla vyššie a zhodnotila, že cviky na zadok a starostlivosť o seba samú zo svojho denného programu nesmiem vypustiť. Každopádne, ma návšteva veterinára a operácia svokrovo, dnes už jednookého psa, vyšla na 150 €. Ten exkrement bol tuším prekliaty!
…….
Keď som prišla 15.04.2019 na predoperačnú izbu, na posteli oproti mne ležalo mladé dievča. Uchvátila ma jej krása a nevedela som z nej spustiť oči. Vyzerala krásne a veľmi mlado. Pozorovala som ju a predstavovala som si, ako asi bolí cisársky rez. Zaspávala a otvárala oči a navzájom sme sa sledovali. Keď som po operácii ležala na posteli, moja čerstvá spolumatka sa pomaly stavala na nohy a mala ísť na horné oddelenie. Nemala nohavičky a jedny som jej darovala. Cítila som, že nás to zblížilo. Tomu, čo jej hovorili sestry nerozumela a tak som ja, nerumunka, pôsobila, ako tlmočník z rumunčiny do maďarčiny. Bola som na seba pyšná. Toľko úspechov za tak krátky čas. Dieťa, tlmočenie…čo ešte príde? Odišla. Stretla som ju ďalší deň. Obe sme dokrivkali k raňajkám a ja som z nej stále nemohla spustiť oči. Bolo v nej niečo tak zvláštne. Tiež na mňa pozerala, ale neviem, či som jej pripadala tak zaujímavá, ako ona mne, alebo si len v duchu hovorila: „Bože, dúfam, že nevyzerám tak zničene, ako ona.“ Na tretí deň sa odvážila k slovu. Bola terčom posmechu ostatných žien a chcela ísť domov. Prišla ma poprosiť o pomoc. A tak som s ňou kráčala…kráčala, drobnými krokmi smerovala za sestrami. „Tie rumunské ženy si zo mňa robia stále srandu, lebo im nerozumiem.“
„Odkiaľ si?“
„Z Kovásny. V noci ma začalo bolieť brucho, tak ma sem priviezli a potom mi spravili cisársky rez. Moja malá je ale veľmi maličká, má len kilo.“
„A v ktorom si bola mesiaci?“
„Neviem, asi 6.“
Prišla otázka, ktorá mi vŕtala v hlave, odkedy som ju uvidela.
„…koľko máš rokov?“
„14.“
Prerátavam. 14? Veď to by som teda mohla byť jej matkou a teda babičkou. Neviem, čo by na to povedala Božena Nemcová, ale mne sa videlo 35 na oslovenie stará mať príliš skoré.
„To by som mohla byť tvoja mama. Koľko rokov má tvoja mama?“
„Neviem, mamu som nevidela, odkedy ma uniesli a vydali za môjho muža. Mala som vtedy 12.“
Predstavujem si svoju dvanásť ročnú neter, ktorá na mňa vyčítavo pozrela, že som si s Ďurom dala pusu, výsledkom čoho bolo tehotenstvo, ako v bielom negližé čaká v svadobnú noc na svojho milého. Tá predstava ma bolí.
„Ja chcem ísť domov. Tu sa mi každý smeje.“
Mám chuť vziaž si ju domov a dať jej z garáže moje Barbienky. Krásne cigánske dievča so zelenými smutnými očami, ktoré vôbec netuší, čo sa deje. Nočnú košeľu mala na prsiach premočenú od mlieka.
„Už nemaj deti, veľmi to bolí. Ja už tiež nechcem. Chcem ísť domov ku svokre. Moja svokra je dobrá.“
„Ako sa vlastne voláš?“
„Rúža.“
Keby mali kvety konvalinky hlas, zneli by určite ako Rúža.
…….
Nie som vreckárka a napriek tomu, že ma takmer každý varoval, že ak nestrčím do vrecka obálku, nebude o mňa postarané, neurobila som tak. Mojej lekárke, ktorá zachránila život mne a darovala život mojej dcére nesiem, ako darček, balík na novorodenecké oddelenie a kytičku lúčnych kvetov. Vďačím jej nielen za ten moment narodenia, ale aj za slová podpory práve teraz, keď ma ubezpečovala, že moje dieťa je šťastné a ja sa nemusím trápiť tým, čo bolo, ale tešiť sa z dneška.
Milá Rúža, ozaj na teba často myslím. Kde si, čo asi teraz robíš. Ako sa má tvoje dieťa a čo asi tak skutočne v duši cítiš a prežívaš. Inšpirovala si ma k tomu, aby som si v svojom „dokonalom“ mamičkovskom každodennom zhone za neviemčím spravila pokojnú cvhíľu a venovala sa tomu, čo tak veľmi upokojuje. Háčkovanie – jóga pre mozog. Myslela som na tvoju dcéru, keď som nahadzovala na háčkovku očká.
Milý vesmír, ďakujem ti, že si ma zastavil predtým, aby som sa bola sama schopná vrútiť do popôrodnej depresie, aká som chcela byť dokonalá. Ale zvieratá to teda za mňa odtrpieť nemuseli. Ani peňaženka.
Stále sa mi zjavuje v mysli číslo 38. Ja asi predsa len na to lotto vsadím! Však týždeň ešte neskončil.
