Stretneme sa v Pepcu

December, posledný oficiálny mesiac roku 2023 je taký, že v sebe skrýva celý môj výnimočný a čarovný rok. Akoby mi chcel pripomenúť, čo všetko som zažila, zvládla, nezvládla…

že som mala možnosť veľa sa smiať,

že som mala možnosť plakať od únavy,

že som mala možnosť vstávať ráno o 5,

že som mala možnosť chodiť do takých prác, ktoré mám rada,

že som mala možnosť mať okolo seba celú rodinu,

že som mala možnosť vytvárať v maličkom byte, čarovný svet,

že som mala možnosť spraviť veľmi odvážne kroky,

že som mala možnosť mať odvahu,

že som mala možnosť kúpiť si s dieťaťom na rukách pozemok a povedať o tom všetkým, až keď som mala v ruke kľúče

že som mala možnosť miesiť cesto na domáce chleby,

že som mala možnosť mať nervy z toho, že zase zo záhrady musím odpratať hlodavca, ktorého mi tam položila moja pyšná mačka,

že som mala možnosť zachrániť holuba,

že som mala možnosť nechať sa zachrániť,

že som mala možnosť prebudiť sa z narkózy,

že som mala možnosť zaspávať a budiť sa vedľa malého teplého telíčka,

že som mala možnosť úspešne 4 krát zachrániť dusiace sa dieťa (laryngitída, už sa ale prosím viac neukazuj),

že som mala možnosť dostať krabičku baklavy,

že som mala možnosť zažiť materský idealizmus (Ja: „Mami, mne ten Flector na chrbte vôbec nedrží.“

Mamka: „Tak si na seba navleč ten obväz, ktorý je k tomu pribalený.“

Ja: „Mami, ale to je na koleno.“

Mamka: „To nevadí, do toho sa zmestíš.“),

že som mala možnosť ozdobiť si stromček,

že som mala možnosť pre každého, koho mám rada prichystať darčeky,

že som mala možnosť pomôcť ľuďom, ktorí to potrebujú (aj vďaka vám, ktorí ste prispeli. ĎAKUJEM.),

že som mala možnosť cestovať,

že som mala možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorých som roky, alebo ešte v živote nevidela naživo,

že som mala možnosť opäť stáť pred brašovskou pôrodnicou,

že som mala možnosť tešiť sa s kamarátkou, ktorá si kúpila dom v Rumunsku, o ktorom snívala,

že som mala možnosť poprosiť o to, aby môj život nebol nudný, ale pestrý,

že som mala možnosť byť vypočutá:

Kráčam domov, Leila mi zaspala na rukách a tak ju nesiem a už by som si chcela zúfať, aká je už ťažká, ale zbadám u nás, na sídlisku dlhý kamión, ktorý je tu určite omylom. Stojí, značka HD – srdce mi poskočí. Rumunsko, nie ďaleko od Brašova, prehodím sa do svižného, energického módu a prichádzam k šoférovi. Ozvem sa po rumunsky: „Dobrý večer, môžem Vám nejako pomôcť?“

Šofér: „Jééj, Rumunka, super, snažil som sa dohovoriť tuto s pánom, ale veľmi nám to nešlo, chcel som ísť do Pepca, kúpiť si nejaké rifle.“

Ja: „Nie ste dobre, musíte ísť naspäť, na semafore doľava, potom na kruhovom objazde doprava.“

Šofér: „Ďakujem, veľa zdravia prajem, ruky bozkávam.“

Trošku sa čudujem, že si sem prišiel kamionista kúpiť rifle z Pepca, ale…prečo nie.

Ide cúvať, keď ku mne príde pán, ktorý sa mu snažil pomôcť a hovorí: „Jaj, dobre, že ste prišli. Hovoríte vlastne aj slovensky?“

Ja: „Áno, chce si ísť kúpiť rifle do Pepca.“ Hovorím sebaisto, celkom pyšná na seba a svoje jazykové schopnosti, ktoré som teraz mohla ukázať dvom neznámym ľuďom!

Pán: „Hmmm…on chcel ísť na pumpu.“

Ja: „Aha, mne hovoril, že chce ísť do Pepca, na tie rifle.“ Začínam tušiť nejaký prešľap a mávam na kamión: „Stojteeee, stojteee.“ Zastaví, podídem k nemu a pýtam sa: „Chceli ste ísť do Pepca?“

Šofér: „La peko (písané foneticky) – na benzínovú pumpu.“

Ja: „Jaj, tak to musíte ísť na semafore doprava a nie doľava.“

Šofér: „Ďakujem, pán ma už bude navigovať.“

Chcem len podotknúť, že ten pán, s ktorým sa nevedeli dohovoriť ho navigoval presnejšie, ako ja. Nenápadným krokom som odkráčala preč a bola som šťastná, že sa mi splnilo ešte aj toto, aby som mala život vtipný.

Majte krásne sviatky a dobrú, silnú energiu do nového obdobia.