Sova

Vôbec netuším, ako sa to vo mne vzalo, odkiaľ a kedy to prišlo, no od istého času, vždy keď sa niečo zaujímavé udialo používala som na to formulku: „to je znamenie“. A kamarátka Drahuša sa ma pýta: „aké?“ A ja neviem aké, len je to jednoducho znamenie. Čas ukáže jasnejšie a presnejšie, o aké znamenie išlo.

Minulý rok nám padali s Ďurom rodičovské znamenie priamo z neba, ale ešte sme netušili, že rodičovské sú. Mali sme taký projekt – „prepracovať Európu“. V tejto ceste nám nešlo o to, pracovať na popredných manažérskych postoch po celej Európe, ale skúsiť žiť v každej krajine, aspoň chvíľu, ako miestni. Variť tam, nakupovať, chodiť do práce, do parku, na zmrzlinu…Boli sme pri počte štyri krajiny, chystali sme sa do piatej. Všetko bolo vybavené, stačilo sa zbaliť a vycestovať. Ale môjho muža skolil vírus, ktorý navštívil o pár hodín aj mňa a naša cesta sa odložila minimálne o dva – tri týždne. Nevadí, zdravie je prednejšie. O dva – tri týždne sme boli zbalení, ale do cesty nám vybehlo malé šťeňa. Vzali sme ho domov, s tým, že mu budeme hľadať domov. Hľadali sme, ale dočkala som sa reakcií typu: „snívate, ak si myslíte, že tak škaredého psa si niekto vezme.“ Úprimne, ani mne neprišla ako najkrajší pes na svete a nemala som najmenšie potuchy, čo z nej môže vyrásť. Ale, hľadali sme, a starali sa o ňu. Prvé dni po návrate dvoma, teda, všetkými štyrmi labami medzi živých sa začali prejavovať známky toho, že to na začiatku svojho života nemala najľahšie. Liezla do koša, aby si našla niečo pod zub a kedykoľvek, keď zacítila jedlo, robila cirkus na celý dvor. Vzala som ju na prechádzku, prvú prechádzku s tým, že som si pamätala, ako sestrine psy milujú beh a prírodu. Loli celý čas na lúke prerevala a kŕčovito sa držala mojej stopy. Domov som ju už niesla na rukách. Keď sme z nej v sprche vyčesávali a vymývali vši, prekňučala celý čas a dodnes má z vody panický strach. Bála sa áut. Bála sa iných psov a rada si ľahala na plastové tašky, alebo sáčky plné odpadkov. Bola u nás už mesiac a pol a hovorili sme si, že už je teda naozaj čas, aby sme sa pohli ďalej a Loli niekomu podarovali. Pes nás predsa nemôže zastaviť. Kvôli psovi nemôžeme zostať doma. Veď sme chceli precestovať Európu…zamyslení sme v noci išli prázdnou cestou, keď nám pod kolesá vletelo páperové stvorenie. Buchli sme ho. Zastali sme, otočili sa a z cesty sme vzali oťapené sovíčatko, ktoré sa vôbec nehýbalo. Zabalili sme ho do trička a jemne sme mu šúchali telo a po pol hodine na nás znenazdajky otvorilo obrovské žlté oči. Vzali sme ho domov a Ďurov sen sa čiastočne splnil. Vždy túžil mať doma sovu. Tak…zase zbalení a zase o jedného viac. Domov hľadá Loli a sova. Bolo trošku zvláštne budiť sa s tým, že v posteli so mnou leží pes a nad hlavou mi sedí na šnúre sova. Jednej noci sme však v záhrade začuli húkanie, čo sa nikdy predtým nestalo. Malá sovička začala nervózne poskakovať a my sme sa rozhodli, že je čas ju pustiť. Bolo to znamenie, niekto ju prišiel hľadať. Sova odletela, Loli zostala. Raz v nedeľu prišla suseda, s radostnou novinou. „Našla som Loli majiteľa. Moja kamarátka si ju vezme.“ Sedeli sme s Ďurom v kuchyni a presviedčali jeden druhého, že Loli bude mať u kamarátky určite dobrý život, určite. A my predsa máme plán. Áno, áno, máme plán. Ideme na západ a potom na sever a potom na východ…Pes nás nemôže zastaviť. Nie, pes nás nemôže zastaviť. Je to predsa len pes…je to predsa „len“ živá duša. Ide k susedinej známej! A tak som si líca zmáčala slzami pri predstave, že Loli ide od nás preč a tak sme teda zostali v Rumunsku. Bolo to znamnie a po krátkom čase prišla odpoveď, k čomu viedli všetky tie znamenia. K tomu krásnemu stvoreniu, čo si tu vedľa mňa v spánku pokojne dudlá cumeľ.

Všetko je, ako má byť. Loli dnes miluje prechádzky a keď vidí, že sa vyťahuje vodítko, skáče dva metre.

Na jedlo v miske pekne čaká, pominula agresivita na čokoľvek, čo sa okolo misky s jedlom obšmietlo.

Kúpanie ešte stále neznáša a naďalej má panický strach z vody.

Veľa záhradkárči, hrabe, zbiera korienky, vášnivo sleduje hmyz.

Naučila sa neliezť do postele. Má svoj koberček a je to veľká láska. Môžem ho vyprať, len keď to Loli nevidí, lebo inak pod šnúrou skáče a kňučí.

Má tie najmilšie polohy v spánku a je schopná spať, ako drevo.

Vyrástol z nej naozaj krásny pes, no kvôli svojej minulosti je veľmi bojazlivá a má zvýšenú citlivosť na zvuky a cudzích ľudí. Mám pocit, že po narodení Leily k nej mám ešte bližšie, ako predtým. Bola našim najsilnejším rodičovským znamením.

A sova? Jedného večera k nám prišla sadnúť na komín, keď sme jej obaja zamávali, odišla. Podľa mňa nás prišla pozdraviť a poďakovať.

….

Na prechádzke mi ponad hlavou preletelo päť bocianov a Ďuro pri varení rozbil vajíčko s dvoma žĺtkami. Milý život, vidím, čo mi ukazuješ, ale ešte prosím počkaj, ešte je naozaj priskoro.