Sedem dní týždňa a Marfuška anjelik

Pondelok: Sme si povedali, že podnikneme kroky k vlastnému bývaniu. Prázdna peňaženka nás nemôže zastaviť a tak sme vyslovovali všetky formulky podporujúce našu cestu k novému domovu. „Ak si niečo veľmi praješ, vesmír Ti to splní.“ Hovorím Ďurovi, že tam, poza riekou, trčí budova akéhosi zvláštneho tvaru. On, že tu žije 29 rokov, ale nikdy sa tým smerom lepšie nepozrel. Prebudila som v ňom zvedavosť a šli sme sa pozrieť na záhadné miesto. Kaštieľ. Starý, polorozpadávajúci sa kaštieľ práve v našej dedine? Kto tam býva, nie je na predaj? Pátrali sme, hľadali, až sme sa dopracovali k odpovedi. „Joj, však tam býva Karči, čo každý deň podopiera most pod gaštanom.“ Ďuro dni a noci premýšľal o kaštieli a počúval pri tom meditatívne skladby. Bol úplne nakaštieľovaný. Nadšenie mu dodalo odvahu a pozval Karčiho od mosta k nám. Karči bol odetý tak, že predtým, ako si mal sadnúť na stoličku, by ste ju radšej obtiahli igelitom. Ale my sme EKO a igelit doma nemáme, tak sme špinu a smrad pretrpeli. „Karči, ty bývaš v kaštieli?“
„Hej.“
„A nepredáš nám ho, za 10 000 eur?“ Neviem, prečo pridal Ďuro k aktuálnemu stavu náško konta ešte 3 nuly, ale nezasahovala som do dôležitého obchodného rokovania.
„Joj, tak ja od toho ani kľúče nemám, však musím chodiť domov cez okno.“
Potom sme sa pekne rozlúčili s Karčim, aj s kaštieľom. Krásne miesto, krásna budova, ale tu na nás vesmír poslal zjavne čienu dieru.
…
„A tuto, suseda odvedľa ide do Arábie za deťmi, chce predať dom, choďte za ňou, kým nie je neskoro.“ Tak toto musí byť znamenie od vesmíru. Veď táto teta nás minule stretla na ulici a sama sa nám prihovorila, že máme prísť na návštevu.
„Teta Margita, dobrý deň. Ako sa máte.“ Zdvorilostné formulky, pochvala hrozna, chryzantém a potom tá otázka. „Nepredávate dom, teta Margita?“ A zase spadla nejaká kométa a pretrhla naše spojenie s vesmírom.
„Margitaaaaa, tak, kde si???!! Ja ťa tu čakám.“ Vyšla z dverí postaršia pani suseda, ktorá bola u Margity práve na návšteve.
„Ida, neštvi ma, choď pozerať televízor, ja hneď prídem!“
Ďuro na mňa váhavo pozrel. „Teta Margita, nie je teta Ida náhodou slepá?“
„Úplne. Idem kúpiť chlieb, dovidenia.“
Zvláštne správanie tety Margity v nás vzbudilo zopár otázok a napokon sme sa dozvedeli, že má mierne problémy s vyhodnocovaním životných situácií.
V otázke bývania teda prechádzame na výrok: „Všetko k Tebe príde v ten správny čas.“

Utorok: Náš pes začal divne znieť. Jeho štekot sa vôbec nepodobal tomu z pred pár dní. Hovorím si, či tak dospela, že jej hrubne hlas. Potom to kleslo do úplného basu, až sa to stratilo úplne do neznáma. Potom sme išli na prechádzku a dvaja čierni psi si zmysleli, že im náš pes vadí a dali to patrične najavo. Loli uteká, dvaja psi utekajú, Ďuro uteká. Loli ešte stále beží, čiernym psom je už všetko jedno, Ďuro beží ešte stále tiež. Situácia sa upokojí, z bežeckého tempa sa stáva pohodové prechádzkové, až kým nad nami nepreletí kŕdeľ holubov. Náš pes berie zase nohy na plecia. Ďuro potom doma skonštatuje, že tú tabuľu „Pozor zlý pes“ máme na bráne, asi ako jeden veľký fór.

Streda: Zablokované dvere na pracovnom aute nútia môjho jediného manžela nastupovať a vystupovať z motorového vozidla cez okno. Hovorí, že to vyznieva v istých momentoch veľmi zvláštne. Rána má najťažšie, okno – sedadlo – okno, otvoriť bránu, okno – sedadlo – okno, zatvoriť bránu, okno – sedadlo – okno. V tento deň sa pridružila ďalšia ošemetnosť a počas jazdy posádke spadol na hlavu plafón. Ďurov šéf sa rozčúlil, že to malo byť už veľmi dávno podchytené a situácia sa nemala dostať do tohto štádia. Tak sa môj kutil doma pustil do opravy, plafón natrel špeciálnym lepidlom a kým čakal, nech lep uschne, prihnala sa búrka a plafón sfúkla, ten sa zlepil a Ďuro upadol do plafónovej depresie. Teraz sporí na nový pre auto z roku 1993.

Štvrtok: Chobotnice, ktoré som uháčkovala pre predčasne narodené deti mi stáli na zozname vecí, ktoré som chcela vyriešiť už veľmi dávno a stále som to odkladala. Moje dieťa sa však obsypalo červenými bodkami, tieklo jej z nosa a trápil ju kašeľ, zašli sme teda k lekárke. Kým som sedela v prízemnej miestnosti brašovskej pôrodnice, práve vynášali v inkubátore predčasne narodený oriešok. Pozerala som hore chodbou a spomínala, ako som tu pred pol rokom s božou pomocou robila nesmelé kroky po žltom linoleu a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ej, či to bolo celé veľmi čarovné. Ej, či som ja matersky sentimentálna. Leila si celý čas u lekárky žila svoj vlastný svet, spievala, džavotala, krútila sa a moje podozrenie na osýpky bolo úplne vyvrátené nejakou ľahkou virózou. Odovzdala som chobotničky, lekárka bola veľmi potešená a poprosila ma o ďalších päť. Vraj to naozaj pomáha. Poprosila som ju, aby odovzdala lekárke, ktorá priviedla Leilu na svet môj list a CD z koncertu, z čias, keď som spievala v zbore. Napísala som jej k tomu odkaz a chcela som si trošku pohladiť ego a tak som jej zvýraznila, že v skladbe číslo tri spievam s priateľkami sólo. A že som alt, aby si ma ani náhodou nepomýlila.

Piatok: Vírus prešiel na Ďura. Kýchal a soplil a strácal z toho vedomie. Mal ale dosť síl, aby sme ešte zašli do mesta a aby si vyskúšal zopár kúskov do svojho šatníka. Kým skúšal za závesom kabínky nohavice, obzerala som detské veci. Ja totiž držím nákupnú dietú, do februára a zatiaľ sa krásne držím. Z prezerania ma vytrhol Ďurov bezradný hlas. Netušila som, čo ho mohlo dostať do takéhoto stavu. Odtiahla som záves a so sklopenými ušami mi ukázal zohnuté nohavice. Nechápala som. Otvoril sáru…“Nemal som vreckovku.“ Tak sme už teda tie vreckovkové nohavice kúpili. Bolo nám trápne zavesiť ich zasoplené naspäť na vešiak.

Sobota: Moje dieťa má dnes uvrešťaný deň. Posadila som ju do trávy, začala ju kmásať a keď nedočiahla na jablko, na znak frustrácie so sebou hodila smerom dozadu. Keď som ju položila do kočiara, na znak frustrácie sa vzpierala, ako ten najväčší nervák. Keď som jej utrela nos, na znak frustrácie sa prehla v chrbte, ako šikovná gymnastka. Prišiel večer a Marfuška anjelik, obložená dookola páperovými vankúšikmi, ležiaca na páperovom vankúšiku, zakrytá páperovým vankúšikom, obložená svojimi obľúbenými zaspávajúcimi hračkami, sa na znak frustrácie hádže zo strany na stranu a vrieska. Pýtam sa Ďura, či si nemyslí, že je naša dcérka rozmaznaná. Hovorí, že nie je rozmaznaná, je ľúbená. Vzdávam svoje materinské povinnosti a tvárim sa, že spím. Ďuro hojdá kolísku, a melodizuje slová Leilinej doktorky.
(písané foneticky)
„Jeu sunt količ.“
„Tu ješt količ.“
„Mami količ.“
„Tati količ.“
„Toc avem količ.“
„Tu nu aj količ.“
(preklad)
„Ja som kolika.“
„Ty si kolika.“
„Mama kolika.“
„Tato kolika.“
„Všetci máme koliku.“
„Ty, nemáš koliku.“
Už mu chýba len mucholapka do ruky, Leile lízatko a je to scéna, ako vystrihnutá z Mrázika.

Nedeľa: Je ráno, už štipľavejšie, než to letné. Kočíkujem, som v pyžame, na nohách mám jednu šľapku takú, druhú onakú. Lak sa poletnosezónovsky šúpe. Ďuro hovorí, že keby som náhodou hľadala párovú šľapku, je celé leto na parapetnej doske. Ukazuje mi potom správu, ktorú mu napísala naša lekárka. Bola dojatá z listu, nikdy od nikoho nič také nedostala. Teším sa, cítim, že sme urobili dobrý krok a že peniaze naozaj nezatienia to, čo ide naozaj z duše. Potom zapnem hudobný prehrávač a zisťujem, že sólo spievam doma a moja lekárka márne hľadá môj hlas v skladbe tri na hudobnom nosiči kapely ACDC. Jaj, fajne a dobre, že som na materskej. Všetko môžem pripísať absencii spánku a dlhodobému kojeniu a nikto sa tak nedozvie, že som takáto, mierne popletená, bola už aj pred narodením. Leily.