Prvé rande – za všetko môže maďarský vajkrém

Ale Júlia, naozaj ti šlo o pomazánku?
… z bezpečnostných dôvodov som si ho do telefónu uložila pod menom „Juraj Jánošík“ a telefón som mala stále vo vrecku kabáta.
…o minútu mi zvonil telefón. Nedvihla som. Prišla mi správa: „Idem do Maďarska, chcel by som ťa počuť, dvihni prosím.“ Neviem prečo, ale telefón som dvihla a Jánošíka som poprosila, aby mi priniesol z Maďarska nátierku – vajkrém. „Ako to nájdem?“
„Vojdeš do potravín a kúpiš to.“
„Akej to je farby?“
„Je to ružové, také oranžovo červené.“
„Tak ružové, oranžové, alebo červené?“
„Neviem, jedno z tých troch, ale niečo medzitým.“
„Ok, o dva dni ti to prinesiem, keď mi sľúbiš, že sa stretneme.“
Opäť na mňa prišla nálada svätice.
„Nie je to správne, prečo mi takto volávaš, cítim sa previnilo.“
„Volám ti, lebo ťa chcem vidieť.“
„Ale mne je to jedno, ja ťa vidieť asi až tak nechcem.“
„Zavolám ti, keď sa vrátim z Maďarska.“
„Ako myslíš, mne ide len o vajkrém.“

Tie dva dni som prežila bez akéhokoľvek napätia, alebo šteklenia v bruchu. Myšlienky sa mi skutočne sústredili len na maďarskú nátierku a na to, kedy si zase bude chcieť niektorá z mojich spolubývajúcich požičať niečo z mojej kolekcie oblečenia a šperkov. Medzitým som spomenula spolužiačke Ági, ktorá veľmi túžila po vzťahu, že pre ňu niekoho mám. Veľmi pekného chlapca, blonďák, modré oči, vie maďarsky a je milý. Ági sa myšlienka celkom pozdávala a ja som bola skutočne odhodlaná Jánošíka a Ági spojiť.
Keď sa Jánošík po dvoch dňoch ozval, opäť som odmietala dvíhať telefón. Večer, keď sa moja spolubývajúca chystala na diskotéku zavolala na izbu svojich priateľov. Jeden z nich prejavil záujem spoznať ma hlbšie. Tuším som sa dostala na zázračnú izbu. Anglicky hovoril slabo, ja rumunsky momentálne pár viet. Mladý muž s hlavou a koženkou kockatého strihu sa mi snažil anglicky vysvetliť, že má dobré finančné zázemie, pretože obchoduje s ošípanými. Povedala som, že s ním pôjdem na kávu, nech sa mi ozve. Prečo? Sama netuším. Vlastne, tuším. Viem. Opäť v tom bol môj tajný ctiteľ a túžba po tom, aby žiarlil. Kockatý Rumun vo mne nevzbudzoval absolútne nič čo by sa mohlo spájať s príťažlivosťou alebo záujmom, nebol mi ani sympatický. Volal ma na diskotéku spolu s nimi, ale to som odmietla a ako odôvodnenie som využila svoj zapchatý nos. Na môjho maďarského pomazánkara som začínala zľahka myslieť častejšie, než som si bola ochotná pripustiť.
Najprv mi to bolo celé jedno, potom som mala návaly žiarlivosti, potom mi to bolo opäť jedno, potom som mu nedvíhala telefón, a potom sme sa prvýkrát stretli na skutočnom rande. Netrvala som na vyriešení jeho vzťahu, ani na ničom. Na to rande sa mi ani veľmi nechcelo. Išla som len vymeniť nudu na internáte za jednu prechádzku mestom.

Ale Júlia, to naozaj?
No…na to, že som to považovala len za obyčajné stretnutie, som sa však dosť dôkladne pripravovala a ako podklad som si púšťala hudbu 60. rokov. Hudba 60. rokov? Júlia, veď to je u teba znak, že je to niečo viac, ako len obyčajné stretnutie. Nie, veď je o 6 rokov mladší a je to dedinčan bez školy…
Stretli sme sa na ulici, pod názvom Lunga (Dlhá), ktorá viedla pod našim internátom do centra mesta. Šli sme si oproti a ja v obave, že ho nespoznám, alebo, skôr v obave, že ho spoznám a nebudem vedieť, ako reagovať, som vzala do ruky záchranu 21. storočia – mobil. Keďže mi nikto nevolal, ani nepísal, prezerala som si dookola len svoje kontakty (v celkovom počte 3), no tvárila som sa, že som záhadná a s niekým práve niečo tajné a dôležité vybavujem. Moju záhadnosť prerušila realita, pred ktorou som sa nažila unikať.
„Ahoj.“ Odvážila som sa dvihnúť hlavu a tvárila som sa veľmi prekvapene, akoby bolo naše stretnutie tá najväčšia náhoda sveta. V ruke držal červenú nákupnú tašku z potravín. Spočiatku som si predstavovala, že v nej skrýva tulipány (z rozhovorov mi vyplynulo, že je nadpriemerný romantik). Po pozdrave ma však nedržal dlho v napätí a z tašky hneď vytiahol magyaros vajkrém, dokonca dva.

Ale Júlia, na aké bozky si to vlastne myslela, veď šlo len o obyčajné stretnutie?
Pred našim stretnutím som si na internete pozrela video, ako sa dvaja úplne neznámi ľudia bozkávajú: „Ahoj – Ahoj, pobozkajme sa.“ Inšpirovaná týmto videom a tak isto pocitom, že prekonaním prvého bozku sa prekonáva tá prvorandová nervozita, som mala v pláne učiniť tak, hneď ako si povieme ahoj, no nestalo sa tak. Po prvom ahoj sme si dali formálne pusy na líca a ja som ho nenápadne sledovala. Vlasy – pekné, oči – pekné, nos – pekný, pery – hm, fakt pekné pery, obočie – upravené obočie? Tak toto nie. Z Juraja išiel nesmierny pokoj a milá nervozita zároveň. Tuším som na tom s tou nervozitou nebola inak, pretože som miesto moja sestra povedala moja manželka a zľakla som sa vlastnej kabelky v domnienke, že je to mačka.

Ale, ale Júlia, núkaš sa mu do kuchyne?
„ Ani neviem, ako sa normálne voláš.“
„Székely Gyuri.“
„Székely, tak to je vtipné. Máš rád Székely káposzta (Segedínsky guláš)? Niekedy ti ho uvarím.“
„Už sa neviem dočkať. Júlia Székely, varí Székely káposztu.“
Presne to som chcela počuť, ba čo viac, aj som si to predstavila. U Gyura v kuchyni, varím segedín a volám sa Segedínová. Keď prídem domov, rýchlo zavolám mame, nech mi povie, ako sa to varí, prezentujem sa totiž ako suverénna kuchárka. Počas chôdze si Gyuriho dobre premeriavam a jemne doňho sem tam šťuchnem, celým svojím telom. Ja to ani nechcem, to tak samo. Tvárim sa, že je to nechtiac a ono to aj je nechtiac, ale tak chtiac nechtiac. Moje telo sa tam ťahá samo. V centre mesta si sadneme do malej kaviarne, ktorá vyzerá ako stará lekáreň. Všade sú lekárenské poličky, fľaštičky, medicíny, šuflíky, lyžičky a iné lekárenské predmety. Cítim sa zvláštne, lebo sedím pod akousi policou, ktorá mi stále udiera do hlavy a mám pocit, že som stále naklonená dopredu a celé kreslo, v ktorom sedím sa prepadáva. Pripadám si, ako trpaslík, ktorý sa hlási o slovo. Dám si bielu čokoládu so šľahačkou a Gyuri si dá, do tohto poetického prostredia tak hodiaci sa nápoj, Piňa coladu. Gyuri má na rukách pekné náramky, na ktoré moja chamtivosť okamžite reaguje. „Pekné náramky.“
„Ktorý sa ti páči viac, jeden ti dám.“
„Ďakujem, preto som to povedala.“
Prvý kontakt, koža ku koži. Potom, ako mi zapol náramok sa cítim ešte nervóznejšia, pretože tuším, čo bude záverom tohto večera. Gyuri nečaká a hneď mi ukáže svoju chybu krásy, v detstve odtrhnutý a zase prišitý palec. Neviem, či mu mám vymenovať, čo všetko považujem za chybu krásy u seba, asi ešte počkám.

Ale Júlia, ty si chcela len jednu marcovú prechádzku a domáhaš sa fyzického zblíženia?
Po čokoláde sme zašli na vežu, kde sme si sadli vedľa seba a obaja čakali, vlastne možno len ja, kedy už príde ten prvý bozk. Miesto bozku som však z kabelky vytiahla vajkrém a veľmi romanticky sme si doňho namáčali prst – každý svoj. Toto bola presne knižná prvorandová situácia. A čo teraz? Nikto nevie. Nejaká záchrana? Áno, akože spontánna chuť na maďarskú nátierku. Tak, tu to s bozkom nevyšlo, ďalší krok bola návšteva Mc Donaldu. Tu ma Gyuri chytil za ruku, ale nebola som s tým ešte zmierená a ruku som stále ťahala preč. Oboznámila som ho so svojimi aktuálnymi pocitmi, ktoré zneli: „Mne je to vlastne celé jedno, kvôli mne sa s nikým nerozchádzaj. Mám pre teba aj tak niekoho iného. Veľmi pekné dievča, moja spolužiačka.“
„Júlia, prečo mi to robíš? Vieš dobre, že som sa do teba zaľúbil a núkaš mi inú.“
„Áno, lebo ja ťa asi nechcem. Ona by sa k tebe veľmi hodila. Je mladá, pekná, vie maďarsky…“
„Už to viac nehovor, nemám záujem o nikoho iného.“
„Hovorím ti to len preto, pretože, ja ťa asi nechcem. Mne je to vlastne celé jedno. Je mi jedno, či máš frajerku, alebo nie. Ani by mi neprekážalo byť tvojou tajnou milenkou.“
Hovorila som to na jednej strane preto, pretože som cítila, že Gyuri ku mne cíti silnú náklonnosť a na druhej strane preto, pretože som sama netušila, čo od toho celého chcem a očakávam.
S Ági som neuspela. Gyuri pod stolom držal moje nohy svojimi nohami a nad stolom držal moje ruky svojimi rukami. Prvé fyzické kontakty, ten bozk je tuším dnes večer na spadnutie. Po zdravej večeri som sa rozhodla ísť na internát a Gyuri ma slušne odprevadil. Tie závery prvých stretnutí, kedy je obom jasné, že to príde, ale nie a nie k tomu pristúpiť. Približovanie sa a zase nič. A opäť čakanie na ten moment, ktorý chcem, aby bol teraz už za mnou a potom si ho ešte dvadsať rokov premietam v mysli, aký bol pekný. A zase témy z detstva a témy o psoch a oblohe a školských zážitkoch a zrazu sme si prekvapivo blízko a ja sa celej situácie chopím a mením predstavy a predsavzatia priateľského stretnutia na realitu prvého bozku. Tuším, dobre, netuším, ale som si istá, že Gyurimu dovolím, aby mi chytil aj zadok. A prsník? Tak, ale to už by bolo priveľa, alebo, že by nie?? Gyuri odchádza domov tak, že po ceste skáče vysoko do vzduchu a natešene si pokrikuje, otáča sa smerom ku mne a k našim novým spoločným zážitkom.

A Júlia, nechýba ti to prvé rande?
Chýba. Prvé rande uzatvorilo to prvotné, nepoznané, šteklivé, ale aj keď to prvotné a nepoznané už nie je, šteklenie zostalo a cítim ho ešte aj dnes, keď Gyuri odbehne len do obchodu a čakám, kedy sa vráti.