Príbeh jednej búdy

Dieťa

Zajtra budú dva mesiace, čo je moje dieťa na svete. Za ten čas sa mi podarilo:

* vyprať a vyžehliť dosť veľa plienok. Áno, používam, klasické látkové plienky a nie, nepripadá mi to taká náročná robota.

* vyskakovať niekoľkokrát v noci z postele a kontrolovať, či sa paplón môjho dieťaťa pravidelne nadvihuje.

* začať myslieť prsiami. Prsia, cicky, bradavky, hrudník, mlieko. Všetky otázky okolia, celý život mojej dcéry stojí na mojej hrudi. Nos podprsenku, nenechávaj prsia navoľno, nenos podprsenku, trénuj prsné svaly, koj, nedovoľ jej, aby mala z bradavky cumlík, dávaj cumlík, nedávaj cumlík, umývaj si prsia, neumývaj si prsia, dieťa musí cítiť vôňu matky. Vďaka / kvôli zväčšenému objemu v hornej časti tela si kupujem už druhý mesiac miesto konfekčnej veľkosti 36, veľkosť 42. Keď bola moja neter prváčka, trénovali v škole vlnovky. Pani učiteľka im povedala, že majú nakresliť, dokresliť k vlnovkám niečo, čo im tie vlnovky pripomínajú. Kým iné deti kreslili lastovičky, Karla nakreslila pod dve vlnovky bodky. Tušila som, ale pre potvrdenie som sa opýtala. „Karolínka, čo si to nakreslila?“ Suverénnym a ležérnym hlasom mi odpovedala: „Cicky.“ Podobne sa dnes cítim aj ja, tam kde iný počujú spievať operence, ja vidím na drôte sedieť cicky.

* každý deň niekoľkokrát v spánku sledovať, aké mám nádherné dieťa. Rozmýšľam, ako dnes asi vyzerá dieťa mojej spolubývajúcej z pôrodnice. Trochu som jej závidela, tie hustejšie vlasy bábätka!

* vytvoriť, ako taký režim. Prestala som trvať na pravidelných dvojhodinvých spánkových intervaloch a kŕmeniach. Nechala som ju, nech si nastaví deň, ako potrebuje. Teraz spí dvakrát denne. Doobedu hodinu – dve a poobede štyri. Medzitým sa snažím, aby sme každý deň stihli aspoň jednu prechádzku, obhliadku psov a záhrady, čítanie rozprávky, spievanie detských pesničiek, polohu na bruchu a rozhovor s hračkami, cvičenie ráno a večer. Moje dieťa väčšinou mlčí jedine keď je na rukách, keď má v ústach bradavku, keď ide v pohybujúcom sa kočiari alebo keď spí. Preto väčšinou, keď zaspí, (neviem, či sa to tak ešte dnes medzi mladými hovorí, ale môj synovec to donedávna používal, tak skúsim byť moderná) idem bomby! To znamená, že v najvyššom nasadenom tempe varím, žehlím, vysávam, mením postelné prádlo, cvičím, háčkujem a všetkostíhamničnestíham.

Búda

Ďuro šesť týždňov stružlíkal, pílil, zatepľoval, maľoval, až sa mu podarilo zmajstrovať búdu pre psa. Má okná, je zateplená, má terasu a strechu so škridľami. Má kruhovitú klembu nad vchodom do vnútra. Váži asi 300 kíl a na to, aby ju bolo možné vyniesť z dielne sme museli volať troch susedov. Traja držali búdu z troch strán a Ďuro podopieral strechu terasy chrbtom. Pri cupitaní, ohnutý v chrbte s váhou búdy na ramenách utrpel mierne zranenie hlavy. Susedia neodhadli rýchlosť jeho cupitania a búda cúvala rýchlejším tempom, ako stíhali mravenčie kroky môjho odhodlaného manžela. A takí sme boli nadšení a vysoko nasadeným hlasom sme ju vábili a volali. „No kto má takú nádhernú búdku, poooooď, pooooď.“ Sedela, sťa by bola skamenela a ani s ňou nehlo. Ďuro nástojil na tom, že s ňou strávi nejaký spoločný čas v interiéry drevenej psej chalúpky. A tak ta teda vošiel a sám si tam aj istý čas posedel, kým neskonštatoval, že to nemá význam. Sused nám prišiel o dva dni povedať, že nášho psa videl, ako si špacíruje po cestičke. Keď ju priniesol, brána bola dokorán a všetkých šesť Fritzov, ktorí sa báli doteraz čo i len nos vystrčiť cez bránu, Ďuro zablatených vyťahoval z neďalekého jarku. Loli im dodala odvahu, otvorila bránu a každý si šiel vlasnou cestou. Ona utekala pred búdou, oni za dobrodružstvom. A tak máme v záhrade 300 kilovú drevenú dekoráciu. Náš pes spí pri dverách, alebo v dome a nie, nerátate správne. Nemáme sedem psov, momentálne ich máme desať.

Hodina denne

Pred osemnástimi rokmi som sa po 18:00 mohla pripojiť na internet. Maximálne na hodinu. Tú hodinu sme si delili všetci rodinní príslušníci. Na fotku svojej prvej lásky, Gréka Iannisa som čakala ako na ihlách. Pripojila som sa pred 18:00 a tŕpla som, aby sa fotka nenačítavala príliš dlho. Mala som obavy z vysokej faktúry za pevnú linku. Načítala sa a ja som s tou fotkou vytlačenou na obyčajnom papieri A4 snáď aj zaspávala. Zvláštne, ako sa všetko zmenilo. Vtedy mi tých desať minút denne na internete úplne stačilo. Dnes? Prichytila som sa, že úplne zbytočne a bezúčelovo klikám a prezerám niečo, čo ma vôbec nezaujíma. Rozhodla som sa preto, že počítač budem zapínať maximálne na hodinu denne, s výnimkou, keď budem niečo tvoriť. Prišlo mi ľúto, že mám vedľa seba dieťa, ktoré kojím, alebo ktorému sa prihováram a zároveň ťukám do klávesnice a nevenujem svoju úplnú pozornosť nám dvom. Preto počítač vôbec nezapínam, keď je Leila hore, iba, keď spí. A teraz idem obetovať desať minút zo svojho hodinového limitu, aby som vyhľadala toho krásneho Iannisa.

Už dva mesiace som nespala viac ako tri hodiny vkuse, stále vešiam prádlo, rozplývam sa nad bábätkovskými prdmi (od môjho dieťaťa mi prídu aj tie rozkošné). Už druhý mesiac sa mi dejú zvláštne veci. Minule som počúvala video so slúchadlami v ušiach a vôbec mi neprišlo zvláštne, že som mala vypnutý zvuk, potom som po umytí rúk zabudla zastaviť vodu a…a vlastne to nie je až také zvláštne, pretože keď som ešte ani len netušila, kde je Brašov, podarilo sa mi zabudnúť zmyť z vlasov šampón. No už druhý mesiac po mne šľapú veľmi zvláštne a jasné pamäťové stopy z obdobia môjho detstva. Týmto pozdravujem svoju spolužiačku zo ZŠ, Valiku, ktorá, keď sme mali na fyzike dať otázku tomu, kto stál pri tabuli, položila vždy jednu a tú istú. „Čo je to libela?“ Počujem presnú formuláciu vety, jej hlas, vidím fyzikárku. Na tieto spomienky z detstva, som predtým asi nemala čas. Už druhý mesiac, vždy keď sa Leila prisaje na môj prsník, mám veľkú chuť na kakao z cumlíkovej fľašky. Neostáva mi nič iné, ako vyhľadať cumeľ pre vek 425 mesiacov.

Ah materstvo, na každý nový deň sa teším tak veľmi, že už večer čakám, kedy bude ráno.