Pôrod v Rumunsku

Mám zopár úvodných viet.
Prvá: z toho pobytu v nemocnici vidím všade, kde je háčik možnosť zavesiť naň infúziu. Oko mi pri nadpise padlo na slovo „pôrod“ a to ô, ten vôkáň. Otočiť tú striešku nad o a šup, zavesiť ju tam. Taká ponemocničná úchylka.
Druhá: Keď som ešte veľmi dávno pracovala na Zakynthose, chodila som okolo nemocnice s pocitom, že by som raz chcela rodiť v zahraničí. Vtedy som mala pocit, že by to mohlo byť práve tam. Výhľad na more, prímorská atmosféra, teplo…krása.
Tretia: 90 % ľudí reagovalo na to, že budem rodiť v Rumunsku slovami: „Len to nie. Poď rodiť na Slovensko.“ Ajaj, keby len vedeli, že štátna nemocnica gynekológie-pôrodníctva v Brašove vyzerá ako hotel.

Leila mala prísť na svet podľa výpočtov 25.04. 2019. Na poslednej kontrole sa však moja lekárka rozhodla, zo zdravotných dôvodov, pre pôrod 15.04. 2019, cisárskym rezom. Moje pôvodné predstavy blížiaceho sa pôrodu v sebe zahŕňali: pokoj domova, tlmené svetlo, prítomnosť najbližších, sviečky, žiadna bolesť a rýchly priebeh. Realita prirodzeného pôrodu však mala vyzerať úplne inak: nemocničné svetlá, vzdychy, dlhý a bolestivý úvod a ešte bolestivejší záver. Začala ma mátať myšlienka, že pri tom tlaku zo seba určite pustím plyn, ktorý som ako štvorročná definovala, ako sivozelený. Preto mi možnosť cisárskeho rezu prišla, ako veľmi jednoduchá a vhodná alternatíva. Tešila som sa na pôrod. Prídem, ľahnem, vstanem, idem domov. Krásna predstava. 14.04. 2019 som celý deň stála v kuchyni a piekla. Večer som ešte zašla k susede na pletky a moje vnútro sa tvárilo, že zajtra bude úplne bežný deň. Neoblieval ma žiaden stres, panika, obavy, ja som asi aj zabudla, že od zajtra budem matkou. Zaspávam so svojou stálou otázkou: „Bude mať moje dieťa vlasy???“

15.04. 2019, budík zvonil ráno o 6:00. Po ceste do kúpeľne som si odštipla z koláča, ale hneď som ten kúsok aj vrátila naspäť na tanier: „6 hodín pred operáciou nepite a nejedzte.“ 6:45 nakladáme do auta tašku, ja sa idem rozlúčiť s Loli. Tá predo mnou ale sklápa uši a uteká sa skryť. Prvýkrát ma premkne myšlienka, že možno veci nepôjdu presne tak dovolenkovo, ako si predstavujem.

7:30, vonku je sviežo, ale jar je už cítiť. Mám na sebe ružové šaty a vo vlasoch mám čelenku, husto posiatu kvetmi. Chela som si spraviť poslednú fotku s bruchom, pred pôrodnicou, ale povedala som si, že si spravím, keď pôjdeme domov, už s dieťaťom v náručí. Dojemné chvíle. Sedíme na príjme, pozerám na hodinky a ešte stále mi poriadne nedochádza, čo sa to vlastne stalo. Budeme rodičia. „Bude mať moje dieťa vlasy???“
A už idem dnu, vypisovanie papierov, meranie tlaku, otázky. „150/100, s tým tlakom musíme počkať. Poďte, dáme vám pyžamo a môžeme ísť.“ Opäť sa nám zazdalo, že sa to celé zbehlo veľmi rýchlo. Gyuro sa vystrašene pozrel na sestričku: „To už?“ A už sme aj šli. Pyžamo, župan, papuče, kontrola kvality holenia prirodzenia, výťah, rozhovory: „Máte strach?“
„Ani nie, som zvedavá a hladná. Bude mať moje dieťa vlasy?“ Ešte stále mi to nedochádza, ešte stále som od toho ďaleko, kým nezbadám miestnosť plnú nemocničného personálu a ženy ležiace na stoloch v oddelených miesnostiach a monitory ukazujúce intenzitu kontrakcií. Na hlavu dostanem zelenú kúpaciu čiapku a idem si ľahnúť na stôl. „Musíme počkať, kým klesne tlak. Dajte si tabletku.“ Prišiel môj moment. Taký Júliovksý. Sestrička mi podáva liek, mne akosi vyskočil do vzduchu a spadol do výstrihu nemocničnej nočnej košele. Zasmiala som sa, ale sestričke to až také smiešne neprišlo. Najmä potom, čo pri mne musela stráviť ďalšie tri minúty, kým sme toho malého bieleho nezbedníka našli. Ležím na stole, pozerám na hodinky. O hodinu už možno budeme rodičia. Z vedľajšej miestnosti počujem silné: „au, au, au, au, au, au, aaaaaaaau.“ Posielam tej žene vnútornú energiu, aby to zvládla a za seba ďakujem, že ja si kľudne ležím na stole, nič ma nebolí a chytá ma spánok. Zjavne netuším, čo ma čaká…
„Môžeme ísť na operačnú sálu.“ Posledné otázky, na ktoré lieky som alergická, poznámky, telefonáty, ako sa vyrieši moja intolerancia na antibiotiká a môže sa ísť. Vojdem po vlastných na sálu, zbadám okolo studeného stola asi 12 ľudí a už sa necítim tak spirituálne a uvoľnene. Asi si to všimli. „To je v poriadku, nebojte sa, všetko dobre dopadne.“ Umŕtvovacia injekcia a prvý zvláštny pocit – neovládam svoje nohy. „Budete cítiť, že sa s vami niečo deje, ale nebude to bolieť, nemusíte sa báť.“ Začala som cítiť akési trhanie, počula som štrngať nástroje a ono to prišlo. „Nemám vzduch, myslím, že odpadnem.“
„Natočte stôl nabok, pani s týmto mala posledné mesiace tehotenstva problém. Nedokázala ležať na chrbte, viac, ako 3 minúty.“ Stôl sa natočil. Operácia pokračovala, ale vôbec mi nepripadalo, že to bolo v pohodovom duchu. „Aký je tlak.“ „Skáče.“ V odraze operačnej lampy som sledovala, kedy uvidím malú VLASATÚ hlavu. „A vy ste odkiaľ?“ „Zo Slovenska, ale my sme chceli cestovať po Európe a toto pre nás bolo teda veľké prekvapenie.“ Snažím sa udržiavať rozhovor, ale vôbec sa mi doňho nechce. Lekárka začne reakciou na moju vetu, ale neudrží tému a zrazu preskočí. „Veľmi krvácaš a neviem prečo, ale nie je to dobré.“ Cítim, že srdce sa mi vypumpovalo na maximum. Pozrela som na monitor, aby som si overila, či je to naozaj tak, alebo už blúznim. Vidím to a počujem aj lekárku stojacu pri mojej hlave, ako hovorí: „tep 170, tlak stúpa. Tu je nevyhnutná návšteva kardiológa.“ Nikdy predtým som necítila takú bolesť hlavy, ako vtedy. Loli, tak ty si cítila, že ja tu dostanem porážku…“Strašne ma bolí hlava, vidím hviezdy, nemám vzduch, ja to nevydržím.“ Podarí sa mi zo seba vysúkať. „Dáme vám kyslík, bude to lepšie.“ Dýcham maskou, nepomáha. Opakujem: „strašne ma bolí hlava.“ Lekárka ma pohladká po tvári. Z druhej strany počujem: „teraz pocítite tlak na rebrách, ale bude to len niekoľko sekúnd, nezľaknite sa.“ Raz-dva-tri-štyri-päť-netuším koľko bolo tých tlakov. Lekárka moja záhlavová: „aj, drobátko.“ Takže Leila je už vonku. Tieto momenty sú u mňa úplne pomiešané, netuším, či som zaspala pred, alebo potom, čo prišla Leila na svet. Priložili mi ju na pár sekúnd k tvári, ja som sa nezmohla na žiadne dojatie, len na niekoľko pús na jej hebkú tvár. Neonatológ mi oznámil, že je v poriadku a že dosiahla číslo 9, čo som ani netušila, čo znamená – nezodpovedná, nepripravená matka. Potom (alebo predtým) mi moja záhlavová, hladkajúca lekárka povedala, že keď som unavená, môžem si pospať. A veruže som do pár sekúnd spala, ako bábätko. Keď som sa prebrala, fúkalo na mňa akési teplo a sestričky ma prekladali na moju izbovú posteľ. Nepamätám si, či tam bola ešte moja lekárka, nepamätám si ani, ako som cestovala na izbu. Opäť som pozrela na hodinky, bolo 11:30, ubehla hodina a pol. Cítila som, ako na mňa každý myslí, od Košíc, cez Srbsko, Nemecko až po Rumunsko. Zavolala som Gyurovi a tu som zistila, že nemám hlas. Bola to len akási napodobenina môjho hlasu. Brucho začínalo bolieť od vrchu po spodok. Únava premáhala celé moje telo. Gyuro sa šiel pozrieť na Leilu a oznámil mi, že je dosť škaredá. Po chvíľke za mnou prišla aj lekárka, ktorá ju priviedla na svet, aby sa presvedčila, ako sa cítim. Prvá otázka, ktorú som jej položila bola: „Má moje dieťa vlasy???“
„Má, čierne a husté. A je to krásne, foremné dieťa.“