Päť dní týždňa a pani Segedínová

Utorok: Materská chvíľka pri upratovaní. Dlhšiu dobu po narodení Leili som si vyčítala, že som celé tehotenstvo nebola tou nadšenou mamičkou v očakávaní. Skoro vôbec som sa jej neprihovárala, hladkanie brucha bolo len občasné, skôr som sa venovala tomu, prečo sa to vlastne stalo. Ani tesne po pôrode som nebola tou nedočkavou mamičkou, ktorá túži svoje dieťa „mágať“ láskou celé dni a noci. Fyzické útrapy, ktoré ma sužovali po pôrode som pripisovala práve tomu, že mi je len vrátené, aká som bola s tehotenstvom nevyrovnaná. A tuto, v utorok pri vysávaní sa mi zrazu vyjasnilo v mysli a premietla som si celý ten prvý moment, kedy som zistila, že budem matkou. Bola som preľaknutá do špiku kosti, ale úprimne som niekde hlboko v duši pocítila požehnanie. Teda, ja som sa vlastne v srdci tešila. A prečo by som vlastne nemohla byť dobrou mamou aj napriek tomu, ako mi bolo počas tehotenstva.

„Juj, či ja ľúbim, keď sa ku mne moje bábätko pritúli a cítim tú jemnú vôňu mlieka a cumlíka.“

Streda: Zvyknem Leile púšťať jej pieseň od Erica Claptona, Layla. A tak som jej veselo spievala a ona sa smiala, ale isto nie z môjho hlasového fondu, prosto sa tešila. Potom som išla vybrať zo skrine niečo na prezlečenie a začala hrať ďalšia skladba od Erica Claptona, Tears in heaven. Nepovyšujem materstvo nad všetko ostatné, ale ej veru, pri tejto skladbe mi došlo, že niektoré veci som nevedela precítiť tak, ako dnes. Okamžite som musela tú skladbu vypnúť, lebo sa mi tlačili slzy do očí. „Would you know my name, if I saw you in heaven…sa isto stane pre mňa skladbou, ktorú budem stále prepínať.“

Štvrtok: Majú deti naozaj cit pre ľudí a cítia ich energiu? Moje dieťa začína byť človekovyberavé. Od malička som ju dávala z ruky do ruky, aby si zvykla. Dnes však začala pri predaní do náruče niekomu tak strašne vrieskať, ako by ju z kože drali. Nedala sa utíšiť. Ach, zase tie materské otázky. Že prečo by som vlastne mohla byť pre svoje dieťa dobrou matkou? Lebo som sestriným deťom dovolila rozobrať celý byt a premeniť ho na kráľovstvo – keď nebol nikto doma, lebo sme spolu pod paplónom jedli špagety a pozerali telku, lebo sme spolu pod dekou v lete pozerali padať hviezdy, lebo sme spolu robili všeličo fajn. Keď sme boli nedávno na svadbe, prišiel ku mne asi dvojročný chlapček a ja som si k nemu čupla. Položil si hlavu na moju hruď a dovolil mi, aby som ho vzala do náručia. Jeho mama bola užasnutá, pretože tento malý autista sa nikdy k nikomu cudziemu nepriblížil.

Piatok: Už niet cesty späť, už je to oficiálne, už je to potvrdené, už je to tak. Zvláštny pocit. Mám hotové doklady na nové meno. Cesta do hlavného mesta nám mala trvať asi dve a pol hodiny – jeden smer. Ďuro navrhoval, aby sme Leilu nechali doma, babke. Veď máme sunar, veď máme plienky, veď ona to vydrží, veď chceme v Bukurešti kúpiť kočiar z 19 storočia, veď sa nepomestíme, veď jej bude doma lepšie. Neviem, zdalo sa mi to dosť veľa hodín a dušu mi zahmlieval zvláštny nekľud. Nechcela som pôsobiť, ako matka, ktorá si silou mocou drží dieťa v pazúroch len a len pri sebe. Rada by som bola, aby bola Leila slobodná, ale naozaj som pociťovala čosi zvláštne pri predstave, že by mala práve dnes ostať bez nás. Nie, nie, ide s nami. Cesta začala klasicky. Pár metrov od domu a už vyberaj rezne a kyslé uhorky. Na ambasádu sme dorazili o 12:55, úradné hodiny boli do 13:00. Bola som zvedavá, ako vyzerá „nová“ Júlia na malej kartičke. Počítačový systém však nefungoval, doklady sa nepodarilo vydať a mňa mátala predstava ďalšej cesty v horúčave sem a tam. Skúsime šťastie o hodinu a dovtedy ideme pre môj vysnívaný kočiar. Krásne sa veci zariadili, pretože pán kočiarový bol len pár metrov od nás. Keď som zbadala tú skriňu na kolesách od bicykla, začala som pochybovať o elasticite nášho motorového vozidla. Potom som si však spomenula, ako sme s týmto Polom šli 1500 km z Nemecka a bolo tak plné, že ma prepadol plač, pri predstave, kam dáme žemle na cestu. Pozrela som na Ďura, ktorý s kľudným výrazom rozoberal tento historický zázrak. Pochybnosti opadli, kočiar sa podarilo poskladať do auta. Ideme naspäť pre doklady, ďalšia hodina čakania, podpisy pani Segedínovej a domov ideme už oficiálne, všetci Segedínovci. Plný hrniec. Je horúco, slnko z nás spravilo trio prepotených a lepkavých bytostí. Dostávame sa do zápchy a Ďuro usúdi, že zmení trasu a pôjdeme lesnou cestičkou. Oh, či je len tá krajina nádherná. Stúpame prudko do kopca, až sa dostaneme k čistinám s krásnym výhľadom. Ďuro hovorí, že nebanuje, že zmenil trasu, ale nadšenie mu vytrvá len do momentu, kedy zistí, že my vlastne ideme zase smerom na Bukurešť. Chceli sme obísť zápchu a my sme sa k nej vlastne oblúkom zase vrátili. Nevadí, pokus číslo dva znel, zmeniť smer trasy. A tak sme sa vybrali cestou cez dediny. Slnko bolo už nižšie, ale teplomer stále ukazoval 35 stupňov. 80 km pred Brašovom sa začalo potiť aj naše auto a zrazu dymilo a parilo a tak sme zastali a tak niečo vybuchlo a všade striekala ružová tekutina. Na pomoc nám hneď pribehli štyria muži, ale zhodnotili, že nevedia, ako pomôcť. Dali nám akurát číslo domu akéhosi miestneho mechanika. Kým sa Ďuro vybral hľadať nášho momentálneho spasiteľa, ja som sa prechádzala s dieťaťom zabaleným v plienke hore dole, popri ceste. Po hodine čakanie vidím svojho manžela a vedľa neho pána na bicykli. Toto je mechanik? Predstavovala som si, že príde mladý, opálený muž v monterkách. Prišiel starší pán s nie až tak športovou postavou a jedným okom. „Mechanik.“ Podarilo sa nám prejsť s autom ešte pár metrov k jeho domu, čosi tam pokrútil a ubezpečil nás, že domov teraz bezpečne dojdeme. V peňaženke sme mali posledných 10 lei (2 €), ale nechcel od nás nič vziať. Vyzerali sme asi dosť zúbožene. Domov sme dorazili večer o deviatej. Leila by takto strávila 12 hodín bez nás. Určite by to zvládla, ale som rada, že som počúvla svoju intuíciu a vzala ju so sebou. Takto s nami prežíva všetky zaujímavé príhody a vidí, že život nám síce dáva skúšky, ale dáva nám aj riešenia a pomocnú ruku.