Nedeľná materinsko-matkovsko-materinská poetika

Tá krásna chvíľa materskej dovolenky prišla. Môj kojenec zavrel oči. Prikryla som ho, chvíľu sledovala, ako je možné, že také niečo krásne vyšlo práve z nás dvoch, rodičov a začala som písať. Napísala som 3 písmená z nadpisu a z romance sobotného večera ma prebral úpänlivý náhly a hlasný rev. Prečo vedia novorodenci z ničoho nič prudko vstať zo spánku a prečo vedia z ničoho nič prudko zaspať? To druhé je mi veru milšie.
Dnes píšem, ako dcéra, aj ako mama.
Mala som krásne detstvo, plné radosti, smiechu, pohody a lásky. Verím, že práve ten detský život sa veľkou mierou podpísal na tom, ako vnímam svet, ako pristupujem k ľuďom, deťom, zvieratám a celkovo k životu. Síce je dnes deň matiek a ja by som mohla napísať dojemnú báseň pre svoju mamku a recitovať ju s konvalinkami v ruke, nasledujúce slová budú patriť obom rodičom. Podieľali sa na mojej výchove rovnakou mierou.
Môj život začal trošku skôr, ako sa predpokladalo. Ach tá ženská poriadkumilovnosť a potreba v ôsmom mesiaci dvíhať práčku. Ale tak to život chcel a ja som do daru dostala krásny dátum, plný jednotiek. Nie, na prospechu v škole sa to neodrazilo. Už úvodné chvíle mojej púte boli dobrodružné. Moja najstaršia sestra, na úplne prvej prechádzke, neudržala v rukách kočiar a vietor ma vyvrátil do snehu. Kým utekala pre pomoc, trošku som sa otužovala. Už viem, kde sú stavebné kamene môjho behania po snehu v dospelom veku. Potom som bola určite veľa maznaná a ľúbená. Bývali sme v malom byte na Železníkoch a dodnes nám srdce piští, keď ideme okolo. Nepotrebovali sme viac. Umakartová kúpeľna, záchodovo – vaňové súrodenecké rozhovory, rozkladacie epedy, kde sme spali všetky tri spolu, ranné rodinné kakaá v manželskej posteli u rodičov. Môj prvý páťcentimetrový šál, ktorý som uplietla, ako dar pre otca a on sa z lásky k svojmu dieťaťu nechal týmto vlneným výtvorom dobrovoľne škrtiť. Mama v nemocnici a potom na liečení a my tri samé doma s otcom…“ale mamka mi robí ten copík stále hore.“ Ale už v tom malom veku mi prišlo otca úprimne ľúto, že sa snažil a ja som ten cop skritizovala. Oci, prepáč, odvtedy nosím cop aj dole. Preplakané škôlkárske dni (bolo ich naozaj len zopár) a následné rozhodnutie, že tam teda chodiť nebudem. Bola som tam asi trikrát. Prvýkrát som sedela v kresle a čakala, kedy sa objaví mama v zelenom overali, klopkajúce lodičky, trvalá a ružové kruhové náušnice. Pri každom itenzívnom klopkaní topánok moja nádej rástla a pri každom odchádzajúcom klopkaní topánok rástol môj smútok. Druhá návšteva školky bola v pondelok a ja som celý deň so slzami v očiach myslela na to, ako bolo dobre doma, so všetkými nablízku. Tretíkrát som vonku na dvore predávala vo svojom zelovoci jarnú cibuľku a moja radosť bola nekonečná. V diaľke som zbadala, ako prichádza oco a na sebe má pásikavý jarný kabát, z dielne mojej mamy. Moja kariéra škôlkárky skončila a ja som celé dni trávila, ako asistent fotografujúcemu otcovi, alebo som sa celé dni hrala. Mala som plnú izbu bábik a všelijakých hračiek a nikdy mi nebolo povedané, že sa nemám hrať s týmto, alebo tamtým, lebo spravím bordel, alebo niečo pokazím. Ja som jednoducho mohla rozobrať aj celú izbu. Neskôr sme sa presťahovali do väčšieho a splnil sa nám veľký sen. V krabici od banánov sedelo jedno bruchaté bodkované šteňa. Náš dalmatín mal na svedomí spadnuté vianočné stromčeky, zjedené kožené peňaženky, opasky, buchty, nočné výlety na zakázané miesta – gauč a posteľ, 10 malých šteniat a kopu lásky. Toto nebolo naše prvé zviera. Mali sme aj žabu, škrečka, zajaca, korytnačky a rybky.
Moje detstvo, to bolo vybaľovanie letných vecí a vôňa nafukovačiek. „Jééj, to vonia, ako more.“
„Chcete ísť do Juhoslávie?“
„Ánoooooo.“
„Tak zajtra ideme.“
Spontánne cesty k moru v neklimatizovanej Škode. Po ceste vajkrém z Maďarska. Opekačky, výlety do lesa, cesty v poľskom Fiate v zostave – predné sedadlá: oco, pes. Zadné sedadlá: mama, sestra, sestra, ja. Výlety na Geču v bielej Škode krstných rodičov, kde sme sa zmestili všetci bratranci a sesternice, dve najmenšie sme čupeli na zemi, pri nohách a Pištove spievanie počas šoférovania: „Huaniiita, Banááánana“ a naše následné záchvaty smiechu. Výlet v Strede nad Bodrogom v zostave jeden muž – náš oco a 5 dievčat – my tri a 2 sesternice, vo veku od 5 do 14 rokov. Chytanie rýb, výlety na bicykloch, kúpanie v jazere, pes vo vaku, prvé okukávanie chlapcami (ale to nie mňa, len tie staršie devy). Piškóty namáčané v ríbezľovom sirupe, sesternica ťahaná v čiernych elasťákoch psami po chodníku a prvá pomoc pri ošetrovaní spálenín, ktoré jej to spôsobilo. Mám pred očamo otca, ako chytá do ruky kefu, ako mu je to ľúto, no napriek tomu vie, že musí.
Rodičia moji, vy ste vychovali tri dcéry, ktoré sú veselé, úprimné, zbierajú všivavé psy z ulice, pečú chlieb, nenaleteli na lep modernému povrchnému životu, majú svoj vlastný názor a smer, nehanbia sa, keď ten smer niekedy stratia, sú niekedy lenivé, niekedy plné energie, niekedy nudné a niekedy zábavné. Tri dcéry, ktoré sú dnes už dospelé a majú vo veľa veciach iný pohľad na svet, ako vy. Ale to nie je vôbec podstatné. Dôležité je dávať si navzájom lásku a smiech.
Ako mama dnes môžem čerpať zo všetkého, čo som v detstve dostala. Ale ja mamou nie som len od narodenia môjho dietaťa. Mamou som bola už dávno. Svojmu dieťaťu, ktoré nosím vo svojom vnútri, tá malá Julka má mamu. Mamou, náhradnou som deťom mojich sestier. „Veď uvidíš, keď budeš mať vlastné, to bude úplne iné.“ Je to iné. Svoje dieťa neviem na noc odovzdať rodičom. Pri synovcoch a neteriach som doma nezaviedla novú módu – prsia von, podprsenka vyhrnutá hore, tričko tiež. Taktiež som pri nich netrpela chronickou únavou. Ale inak to nie je iné. Túlila som si rovnako v noci k sebe malého Tomáška, hladkala ho po vlasoch a pusinkovala mu uši. Arthurovi som dovolila krútiť mojimi bradavkami, aj keď to bolo vrcholne nepríjemné, keď v noci pýtal „cici“, ale Nati bola preč. Bolelo ma srdce, keď som videla, ako Karle v škole robia deti zle a ako sicílska mafiánka som celá v čiernom tú šikanujúcu bandu upozornila, že ešte raz budem počuť, že sa niečo stalo, tak si budú zo školskej chodby zbierať chrup. Aj mliečny, aj trvalý. Lulike som tajne dávala dudikáš piťko (cumlíkovú fľašu) a tajne ju nosila do piatich rokov na rukách. Môj život narodením Leily nedostal zmysel. Zmysel mal už v momente, keď som prišla ja sama na svet. Môj svet sa teraz obohatil o nový vzťah, o nové povinnosti a radosti a o novú lásku. Je to nádherné vtáčatko a ja verím, že jej život bude aspoň tak Huanito banáánovský, ako ten môj.
Mamy – všetky ženy na svete. Aj tie, ktoré nemáte vlastné fyzické dieťa, prajem vám krásny Deň matiek.