Nagymama

Čím som staršia tým viac mi dobre padne pokojná atmosféra staršej duše. Takej duše, ktorá vie, že už nemá mladú schránku, ale nerobí z toho drámu. Príjima to a svet sa v jej prítomnosti stáva pomalší a pokojnejší. A tak som to chcela tak trošku zdieľať aj tu a preto som sa opýtala mojej nagymami zopár otázok. Vlastne, mala som pripravené otázky, ale nakoniec som sa nič nepýtala, len som počúvala a otázky som už vpasovala do príbehu až pri písaní.

Ako si spomínaš na svoje detstvo?

Rôzne. Moje detstvo bolo asi trošku iné, ako to pokojné a radostné. Bývali sme v Svaľave, na Ukrajine. Môj otec bol Rus a mama Maďarka. Otec sa nikdy nenaučil maďarsky a vzťah medzi mojimi rodičmi bol…asi to najlepšie vystihne slovo „napätý“. Vôbec si nerozumeli a ako dieťa som to veľmi, veľmi citlivo vnímala. Dokázali sa pohádať aj na tom, aké rukavičky sa mojej mamke hodia ku kabátu, keď išli na prechádzku. Pri svojich hádkach zabúdali na to, že tam je aj malé dieťa, ktoré takéto správanie veľmi bolí. Skrývala som sa niekedy za kabáty, aby som to nepočula. Moji rodičia boli úplne odlišní a nehodili sa k sebe.

Ako si niesla to, že sa rozviedli?

Bol to veľmi silný zásah do mojej detskej duše. Mama stratila manžela a ja som mala pocit, že som stratila otca. Akoby som skrz jej stratu, teda, stratu statusu manželky, aj ja stratila status dcéry. A nebolo to len, akoby, ja som reálne svojho biologického otca stratila. Nie je to prehnané, nie je to sebaútosť, ale prítomnosť, aspoň občasná, vlastného otca ma poznačila. Nevýslovne mi chýbal a ja som v noci pozerala na hviezdy a myslela na to, či aj môj ocko vidí tie isté zlaté bodky na oblohe, ako ja. Chýbal mi, ešte aj v dospelom veku. Úplné odlúčenie detí od rodičov, alebo od jedného z rodičov, považujem za silný zásah do detskej duše, ktorá ostáva zranen aj v dospelosti.

Ako ste sa dostali na Slovensko?

Raz ma mamka poslala do obchodu, v Svaľave. Išla som kúpiť jablká a zrazu sa k námestiu priblížilo lietadlo. Letelo tak nízko, že som videla priamo do tváre vojakovi, ktorý mieril na ľudí. Ten obraz mám pred očami dodnes. Niekto sedí v lietadle, sústredí pohľad na ľudí, ktorých o niekoľko minút zabije. Nedokážem to pochopiť. Mala som vtedy šťastie a skryla som sa do kukurice, čo mi zachránilo život. Rozhodli sme sa odísť. V dome sme nechali úplne všetko, krásnu knižnicu, porcelán, koberce, hračky…V Svaľave sme boli vážená rodina, môj starý otec bol notár a keď k nám mal prísť niekto na návštevu, vždy sme prestreli krásny drevený stôl pre 24 ľudí a hodovalo sa. Tomuto však bol úplný koniec a všetko, čo mi pripomínalo moje detstvo muselo zostať v dome, ktorý sme opustili.

Aké to bolo na Slovensku?

Ťažké. Prišli sme ku známym do Kráľovského Chlmca, tí pre nás ale nemali miesto, tak sme bývali v akomsi opustenom dome, nebolo tam poriadne kúrenie. Moja mamka ochorela a ležala pol roka v posteli. Musela som chodiť do lesa pre drevo, variť, starať sa o mladšiu sestru a v dome bolo plno myší a potkanov. Toto skutočne nie sú pekné spomienky. Boli však aj pekné chvíle. Mala som „novú“ babičku, bola to druhá manželka môjho dedka. Nemohla mať deti a všetku lásku a starostlivosť, po ktorej som tak túžila dala mne. Bola veľmi milá, láskavá a krásne sa o mna starala. Chodila so mnou na prechádzky, učila ma, ako je to v prírode, ako sa zbierajú k odchodu na jeseň vtáky, nikdy nekričala, stále hovorila jemne a nežne. Aj ku slúžke sa vždy správala slušne a pokorne. Bola veľmi pobožná a často som s ňou chodila do kostola. Volala sa Ida, bola Nemka a vedela aj maďarsky, aj nemecky. Mrzí ma, že mňa nemecky nenaučila. Keď si chceli s mojou mamkou povedať niečo tajné, hovorili spolu výlučne nemecky.

Ako si sa zoznámila so svojim manželom?

Moja mamka začala flirtovať s bratom môjho muža. Bola som ešte dieťa, mala som len 9 rokov, no môj nevlastný otec už vtedy vravieval, že sa vydám za jeho brata. Bola som veľmi proti tomu. Bývali sme v jednej uličke, ešte v Svaľave a na konci ulice mal môj nevlastný otec pekáreň. Môj budúci manžel tam niekedy stál na voze, kam ukladali a potom rozvážali chlieb. Keď som videla, že tam stojí, obišla som radšej polovicu mesta, len aby som ho nevidela. Kým sme boli v Svaľave, podarilo sa mi ešte vyhnúť sa jeho prítomnosti, ale po vojne, keď sme sa presťahovali do Stredy nad Bodrogom, prišiel raz na Vianoce domov a zoznámili sme sa. Mala som vtedy len 15 rokov, on mal už 25. Odišiel do Čiech a písal mi odtiaľ zamilované listy. Keď za mnou chodil na internát, každému som hovorila, že je to môj ujo, čím v skutočnosti aj bol, ale nikto mi neveril. Vzali, sme sa, keď som mala 17 rokov.

Ako došlo ku svadbe?

Keď sa moja mamka druhýkrát vydala, dala mi pocítiť, že som dieťa z prvého manželstva. Raz mi povedala v hneve, že som ako môj otec, čo ma ranilo. Chýbala mi láska otca, ale aj láska mamy. Moja mama nebola zrovna materský typ. Rada sa zabávala, hrala karty, spievala a tak som sa teda rozhodla vydať sa. Chcela som k niekomu patriť, chcela som, aby ma niekto už konečne ľúbil.

Aké bolo vaše spolunažívanie?

Zo začiatku bol veľmi žiarlivý. Kým som ešte chodila do školy, často ma tam čakal a mňa to otravovalo. Veľmi mladá som sa stala mamou. V priebehu 2 rokov som mala 4 malé deti. 2 ročné, 1 ročné a narodili sa dvojičky. Malé deti, domácnosť, času bolo málo a môj muž si žil ďalej svoj život. Bol tak trošku rozmaznaný a pekný, takže…sa podľa toho zariadil. Raz sa stalo, že som učila na základnej škole, mala som už prvé dieťa, prišla som z práce, prala som v koryte plienky, dieťa na rukách a môj muž spal. Bolo poobedie, prišla ku nám svokra a opýtala sa, kde je. Povedala som, že spí a ona mi na to povedala, že aj tak nemá čo robiť, tak nech oddychuje, nech spí. Keď sa mi narodili deti, bola som naozaj vyčerpaná, no môj manžel bol toho názoru, že som ho mala doma večer čakať v spodnej bielizni.

Štyri malé deti za dva roky, to je dosť…

Deti prišli jedno za druhým, dve dokonca úplne naraz. Keď sa narodili dvojičky, hneď po pôrode som dostala zápal pľúc. Nevládala som nič, ale na všetko som bola sama. Samotné tehotenstvo bolo veľmi náročné. Stále som zvracala a nemohla som nič zjesť. Kupovala som si za 10 korún balík sušených datlí a to bolo moje jedlo na jeden deň. Nič iné som do seba nevedela dostať. Posledný mesiac s dvojičkami som mala len 53 kíl a narodili sa na 8 mesiac. Bola som pri pôrode tak vyčerpaná, že keď sa jedno narodilo, povedala som, že druhé musí ostať vo mne, lebo ho už nevládzem vytlačiť. Deti boli veľmi zlaté, ale často som sa cítila vyčerpaná a ako žena, manželka taká, priehľadná a prehliadaná. Keď som šla do obchodu, dvojičky som dala do kočiara, na kočiar som položila drevenú latu a dve staršie deti sedeli na nej. Keď som nemala čas, dala som najstaršiemu synovi na krk šnúrku s papierikom, čo má kúpiť a sám šiel do obchodu, mal vtedy len dva roky. Raz sa dvojičky na seba nahnevali a vzájomne si vykričali, že sa už jedna s druhou nikdy nenarodia! Raz prišli domov z karnevalu, kde si jedna z nich spálila tvár. Bolo to smutné, ale liečila som ju prikladaním obkladov z mlieka a nezostali jej vôbec žiadne rany.

Pôsobila si ako učiteľka v škôlke, aké to bolo?

Mala som tú prácu rada. Bola pre mňa poslaním. Keď som šla vybavovať niečo na úrad, deti stáli na plote a kričali za mnou: „súúúúdružka, súúúdružka…“ (vtedy sa tak oslovovalo). Chcela som do škôlky priniesť jógu, ale vtedajší režim mi takéto kroky nepovolil. Cvičili sme teda s deťmi jógové prvky, bez oficiálneho označenia „jóga pre deti“. Deti boli rôzne, ale boli to časy, keď sme sa snažili podať ľuďom pomocnú ruku, keď bolo treba a darilo sa nám to. Keď som v škôlke videla dieťa, ktoré má značný problém, zaujímala som sa o jeho rodinné zázemie, chodila som do domácností, chodila som na úrady, žiadala som pomoc.

Teraz, keď som stará a mám čas, tak často sedím, premýšľam nad svojim životom, nad svojou prácou, nad svojim detstvom a som presvedčená, že detstvo je základ pre život. Preto v ňom treba voliť láskavý prístup.

Povedzte, zacítili ste aj vy pri čítaní týchto riadkov tú pomalosť človeka a vôňu na masle praženého orechovníka? Ja áno.