Kell ott fenn egy ország

Poznáte nesmrteľné ženy?

Sú to ženy, ktoré majú elegantnú schránku, dušu voňavú, ako čerstvo popražené maslo a vnútornú energiu divokej levice. Nesmrteľná žena, ktorej fyzickú formu dnes vyprevádzame na druhý svet sa narodila dvom ľuďom veľmi odlišných svetov. Mama, vášnivej maďarskej nátury a otec ruského hĺbavého srdca spolu vytvorili dievčatko, ktoré veľmi citlivo vnímalo všetko, čo sa okolo neho deje. A to, čo sa okolo neho dialo, nebolo vždy najromatickejšieho charakteru. Keď sa pozriem na to, čím všetkým prešla táto žena, zamrazí ma a to vidím jej zážitky len zvonku, len ako pozorovateľ. Čo teda mohlo byť v duši tej, ktorá všetky tieto zážitky prežívala? Môžeme hádať, domýšľať si, hodnotiť, ale nikdy to naozaj neuvidíme a neprecítime tak, ako to prežívala ona. Ja však môžem povedať, ako som nagymamu cítila ja.

Je koniec leta. Sedím na kamennom múriku pri bráne a čakám, kedy pôjdeme do Košíc. Zajtra sa začína škola a my si so sebou odnášame posledné kúsky leta z obrovskej záhrady zo Stredy nad Bodrogom. Debničky paradajok, paprík a dlhé žlté kvety spred domu. Lúčime sa a ja nagymame závidím, že ostáva na mieste, kde je záhrada, voľnosť, sloboda, zatiaľ čo ja budem musieť sedieť zavretá v škole. A nagymama stojí pod brezou, kýve nám a usmieva sa.

Je november a vonku už cítiť zimu, ktorá štípe kosti. Vchádzame do domu a tu cítiť vôňu masla, na ktorom sa lesknú popražené orechovníky. Všetci sa tlačíme do malej izby a zohrievame sa pri horúcej gamatke. Pri malom kresle je polička s knihami a rozpletený sveter. A keď sa pozriete vonku z okna, ten výhľad nie je ničím zaujímavý – vidno husté kríky a predsa, ten pohľad dáva nejaký zvláštny pocit istoty a pokoja.

Je leto, horúce. U nagymami sme všetky vnúčatá a je po večierke. Ležíme v posteli a všetci sa zhodujeme na tom, že večera nám bola málo. A tak, keď nagymama vyjde nakŕmiť husi, vyštartujeme z postele a rýchlosťou svetla sa rútime do kuchyne. Rýchlo si berieme knedlíky a vytierame nimi misu s kačacou masťou…vedel by mi prosím niekto ešte aspoň raz dopriať zážitok z tej chuti?

V lete treba pracovať v záhrade. Tak teda nagymama s Gabi okopávajú malú záhradku, ktorá je posiata prvosienkami a konvalinkami a Nati sedí v okne a dohliada na to, aby im išla práca viac od ruky. Spieva a je pri tom vanilkový puding poliaty ríbezľovým sirupom. A nagymama sa smeje a ja dodnes pátram po chuti toho vanilkového zázraku.

Jeden večer sme nagymame s malou dušou pustili film Čierna mačka, biely kocúr. Nevšedný, nekomerčný film o srbských cigánoch s dvoma radmi zubov – normálnymi a zlatými v nej vyvolal takú dávku dobrej nálady, že sa od smiechu až zachádzala.

Januárový podvečer, vonku bola už hlboká tma. Sedeli sme na posteli, hrial nás poctivý hrubý páperový paplón a izbu osvetľovalo teplé svetlo. Nagymama sa oprela o vankúš a pomaly mi začala rozprávať, čo sa jej snívalo. Vraj ju v sne požiadal o ruku mladý švárny muž. Spýtala som sa jej, či ponuku prijala. Neprijala. V prvom rade bola prekvapená, že mladík túži po 92 ročnej žene a potom…zhodnotila, že muža jej veru netreba. Rozdumovali sme spoločne nad tým, ako by sme dokonale vyriešili to, o čom je vlastne celý život – harmonické spolužitie muža a ženy a dospeli sme k záveru, že aby sme tento bod v živote dosiahli, musíme sa v budúcom živote narodiť, ako dážďovky. Tie sú totiž aj mužom, aj ženou v jednom dlhom vlnitom sa tele. A nagymama sa vtedy smiala. Tak naozaj.

Nagymama, to je zvuk ticha a tikajúcich hodín,

to je Petőfi rádió,

to je Slovensko jeden,

to je Duel,

to je vôňa harmančekového krému,

to sú nočné tiene áut na stene Stredanského domu,

to sú lesklé medené vankúše, ktoré chladia v horúcich dňoch,

to je obrovská záhrada,

to je teta Irena,

to je Lady 27.

Nagymama, to je ťažké detstvo,

to je prežitá vojna,

to sú spomienky na Svaľavu,

to je sťahovanie domova,

to je hľadanie lásky,

to je čakanie na manžela,

to je škôlka,

to sú knihy,

to je pletenie,

to je mäsová polievka, akú vie len ona a Babu,

to je postavenie sa na nohy z dna…

Keď odíde nesmrteľná žena, svet sa na chvíľu zastaví a vás to prekvapí. Logika a racionálne dôvody v zápase s nevysvetliteľnom prehrávajú. Ale nagymama, to sú aj  4 deti za dva roky. 4 plus 3 úžasné stvorenia so srdciami väčšími, ako celá Zakarpatská Rus, ktoré jej nesmrteľnosť nesú a odovzdávajú ďalej a vďaka nim sa aj my stávame nesmrteľnými.

Ďakujeme.

„Kell ott fenn egy ország
Mely talán ránk is vár
Kell ott fenn egy ország
Amit senki nem talál
Kell ott fenn egy ország
Mely bárkit átölel
Kell ott fenn egy ország
Amit sosem rontunk el…“