Grékovateľka Karla – milovníčka Grécka a cestovateľka

Keď bola malá, kričala na mňa z balkóna, že ona je Karol a má bim-bam. Chytala som s ňou v noci ryby, drevenou udicou, z balkóna, tancovali sme v závoji po byte, pri zaspávaní mi šúchala rameno a zrazu je z nej samostatná žena, vyžarujúca pokoj a vnútornú pohodu. Moja neter, Karolína.

 

Cítiš nejaké prepojenie medzi detstvom a tým, aká si dnes?

Určite áno. Cítim prepojenie, pamätám si, že som bola veľmi „vymýšľavé” dieťa (skúsila som všetky mimoškolské aktivity aké sa dali), ale pri ničom som nevedela ostať dlhšie ako rok, pretože ma to po čase začalo nudiť a nebavilo ma stále dookola robiť to isté. Toto je aj dôvod, prečo sa trošku bojím svojej budúcnosti. Zatiaľ som totiž, tak isto, ako aj s každým krúžkom, skončila s každou robotou. Okrem animátorstva v hoteloch v zahraničí a veľmi dúfam, že sa koronový kolotoč už čoskoro skončí, pretože sa už neviem dočkať, kedy sa konečne budem môcť vrátiť na slnečné pláže gréckych ostrovov a môcť tancovať zumbu a rozprávať do mikrofónu pre všetkých tých hostí.

 

Spomínáš si na niečo, čo Ti ostalo silno v pamäti z čias, keď si bola malou Karlou?

Spomínam si na dosť vecí, ale tieto 3 mi utkveli v pamäti asi najviac pretože myslím, že formovali moju osobu do takej podoby ako ju dnes poznáme a milujeme. Prvá veľká vec bol posledný deň zo škôlky, kedy sme nacvičili vystúpenie z vtedajšej Superstar a ja som mala posledné solo, kedy som si kľakla na koleno (myslím, že presne tak ako to naozaj spravil Peter Cmorik v reálnej súťaži).  Vtedy som bola na seba nesmierne pyšná, pretože to bol záver vystúpenia a ja som bola tá, ktorá za tým celým mohla spraviť bodku. Niekde v albume mám ešte fotku, kde mám vlasy v cope na bok a v ruke držím žezlo s obrázkom Popolušky. Cítila som sa ako kráľovná.

Ďalšia spomienka, ktorá mi tak ostala v pamäti je, že ma rodičia dali do inej školy ako mojich kamarátov, do maďarskej a z nejakého dôvodu som sa nedokázala poriadne začleniť do kolektívu. V škole som z toho mala aj poriadne problem. Nepatrila som tam a to mi s radosťou dávali pocítiť moje spolužiačky svojimi činmi, ako hádzanie mojich vecí do odpadkového koša alebo von z okna, hádzaním snehu do čižiem…takže som sa stala trošku samotárom, vďaka základnej škole. Do piateho ročníka si už rodicia uvedolimi, že tadiaľ asi cesta nevedie a presunuli ma na slovenskú školu, do môjho starého kolektívu zo škôlky a odtiaľ mám traumatickú spomienku, pretože hneď ako som prestúpila nám dali písať diktát a keďže som dovtedy písala diktáty iba po maďarsky schytala som hneď ako prvú známku 5 a myslím, že vo veľmi krátkom texte som mala vyše 20 chýb a vtedy mi učiteľka povedala, že určite som mala aj viac ale prestala počítať po 20. Teraz si na to spomínam so smiechom, ale vtedy som to vnímala, ako koniec sveta.

Čo definovalo malú Karlu a čo definuje tú dnešnú?

Nespomínam si aká bola tá najmenšia Karla ale viem, že Karla zo základnej madarskej školy bola veľmi utiahnutá a bojazlivá a nemala veľmi rada pozornosť ostatných ľudí, dokonca si pamätám že som mala panický strach z toho, aby ma učiteľka nevyvolala čítať nahlas a preto som si všetko predčítavala ešte skôr, ako to čítali moji spolužiaci, aby som náhodou nespravila chybu a všetci sa mi nesmiali.

Terajšia Karla je úplne iná. Som plná elánu a dobrej nálady (teda, tak mi to bolo povedané párkrát, keď som vošla do nejakej miestnosti, že vraj som priniesla slnko a dobrú energiu). Myslím si že som za tie roky získala veľa odvahy a sebavedomia a nebojím sa povedať svoj názor alebo rozprávať do mikrofónu. A keď sa aj pomylim tak sa to pokúsim obrátiť na srandu a nebrať život tak vážne. Som nesmierne šťastná, že som v sebe objavila silu prekonať svoj strach z verejnosti a z toho, čo si o mne iní myslia. Nepotrebujem takú toxickú energiu vo svojom živote.

Vyrastala si už v dobe, keď boli sociálne médiá dosť vplyvné. Máš pocit, že Ťa ten „dokonalý svet“ ovplyvnil v nazeraní na seba samú? (ideálne ženy, vzťahy…)

Áno určite áno. Nebolo to len raz alebo dvakrát. Keď som na instagrame zahliadla nejakú krásnu ženu, zaplakala som, že aj ja by som si priala mať také telo, aj ja by som chcela mať taký pás…,ale takéto myšlienky ma prejdú v sekunde keď zistím, že sa tak viem “vyfintiť” aj sama. Tie fotky sú všetky len o tých správnych uhloch, ktoré ja už tiež ovládam. Som  toho názoru, že ideálna žena neexistuje, ale ak chceme, všetky sa vieme k nej aspoň trošku priblížiť. A kedysi som si myslela, že ak nebudem mať milióny sledovateľov, tak zo mňa nič nebude, no nieje to tak. Ľudia na internete nie sú tvoji kamaráti a to som si tiež začala uvedomovať v podstate až teraz, počas korony. Len si s ľuďmi písať cez sociálne siete a nevidieť ich naživo, mi nestačí a dosť ma to otravuje. Príde mi aj dosť smiešne, keď niekto zverejňuje zamilované fotky s nejakým zamilovaným popisom a potom si to tam ten párik ešte navzájom komentuje a sú to jediné komentáre pod príspevkom, nad takými sa zasmejem a dúfam, že také sama nezažijem, lebo ak by som sa k tomu vrátila v budúcnosti , asi by som sa prepadla pod zem.

 

Pripadáš si krásna?Zvnútra aj zvonku?

Zaujímavá otázka, vždy som si pripadala krásna, pozrela som sa na seba do zrkadla a videla som nádhernú, talentovanú a sebavedomú slečnu. Bolo mi jedno či som mala nejaké tie kilá navyše alebo či som bola chudá. Pripadala som si nádherná a všetky moje kamarátky mi vždy závideli, že som dokázala byť spokojná sama so sebou. Nie je v tom ale nijaký zázrak, len tá cesta k tomu stojí trocha času a k tomuto bodu môže dospieť každý jeden človek.

Je ale pravda, že som v poslednej dobe nejako stratila túto svoju schopnosť a nedokážem ju ešte vrátiť späť v onej dokonalej podobe. Odkedy som sa, asi pred mesiacom, vrátila z Nemecka, nedokážem sa na seba pozrieť do zrkadla a nevidieť nejaké záhadné stvorenie, ktoré ma nijako nepriťahuje a skôr vo mne vzbudzuje odpor. Neviem, kde nastal ten zlom, ale snažím sa vrátiť sa do mojich starých koľají a byť so sebou spokojná, pretože seba nezmením, je to moje telo a duša a musím sa milovať stoj čo stoj. A preto každé ráno, keď vstanem pozriem sa do zrkadla a poviem si aspoň jednu vec, čo mám na sebe rada a príjemne sa na seba usmejem, pretože život je krásny a tak isto som aj ja. Aj v mojich ťažkých chvíľach.

V čom tkvie tvoja krása?

Definitívne môj úsmev, oči a na svoj zadok som nesmierne pyšná (taký by mi mohli závidieť aj Kardashianky, lebo ten môj nebol dotvorený umelo, ale bol mi geneticky daný). A zároveň môžem prehlásiť, že moja osobnosť. Som veselá a spontánna osoba (ako som už vyššie vysvetlila) a ak sa do mňa niekto nezaľúbi na prvý pohľad, tak neskôr zistí, že sa so mnou nikdy nebude nudiť, to môžem garantovať.

 

Si vášnivá cestovateľka. Kde všade si bola?

Tých krajín, ktoré som navštívíoa nie je až tak veľa, oproti iným cestovateľom som ešte primalá, ale navštívila som krajiny ako Island, Dánsko, Španielsko, Taliansko, Grécko, Írsko, Poľsko, Maďarsko, Chorvátsko, Rumunsko, Litvu, Nemecko.  V podstate som navštívila väčšinu krajín Európskej únie, ale chystám sa ďalej. Vlastne som mala prichystané plány, že v roku 2020 by som šla do Kambodže, Thajska, Vietnamu a Filipín, pretože tieto krajiny ma teraz volajú a túžim sa do nich pozrieť. Viem si samu seba predstaviť s veľkým batohom, ako cestujem týmito krajinami a už len teraz ako to píšem sa usmievam, pretože viem aké úžasné to môže byť.

Čo Ťa viedlo ku cestovaniu? Ako sa začala tvoja cesta ciest?

K cestovaniu ma doviedla práve moja krstná Julka, ktorá  píše tento článok. Vždy mi bola veľkým vzorom a vždy som chcela byť ako ona. Cestovať krajinami a spoznávať ich. Neraz som šla za ňou do Chorvátska alebo do Grécka, kde práve vtedy pracovala a dívala som sa na ňu s údivom a vedela som, že raz, keď vyrastiem, tak chcem byť ako ona.

A druhý dôvod, ktorý ma priviedol k cestovaniu bol výmenný pobyt, alebo Erasmus+ a to mi dodalo potrebnú odvahu a odhodlanie na samostatné cestovanie. Aj keď moja prvá cesta, keď som cestovala sama, bola iba do Poľska (dokonca ani nie ďaleko od hraníc, aby moji rodičia mohli kedykoľvek prísť, keby bolo niečo zlé), no nič zlé sa nestalo a za toto rozhodnutie si budem nado smrti vďačná, pretože mi otvorilo oči a ďalšie cesty.

Takže v skratke inšpiráciou mi bola moja krstná a takým hnacím motorom bol program Erasmus.

Ktorá krajina na Teba zapôsobila najviac a prečo?

Nie je žiadnym tajomstvom, že moja obľúbená krajina je Grécko. Začalo to tým, že som videla film Mamma Mia (čo je doteraz môj najobľúbenejší film) a povedala som si, že tam chcem bývať. Zamilovala som sa do filmu a do celej tej energie, čo z neho vyžarovala. A keď som výstupila v Grécku z lietadla, zistila som, že je to presne ten istý pocit. Život sa tam zdá ľahký ako pierko a mám pocit, akoby ma v momente, keď započujem grécku angličtinu prešli aj všetky trápenia, ktoré som mala predtým ako som prišla do tejto nádhernej krajiny. Ked ľuďom poviem, že sa raz presťahujem do Grécka, dostávam dva druhy reakcií:

* „Si normálna? Vieš aká tam je ekonomika?”

Alebo:

„Woow, pôjdem s Tebou.”

Viem, nie je to ideálna krajina, ale je to moja srdcovka. Dokonca som sa aj začala učiť po grécky, aby som si tam jedného dňa dokázala postaviť malý hotel a žiť si svoju Mamma Mia Fantáziu.

 

Ktorá krajina na Teba zapôsobila najmenej a prečo?

Neviem to povedať konkrétne, pretože sem spadá úplne celá severo-západná Európa, ktorú som navštívila. Asi sa teraz nestretnem s veľkým obdivom, ak to poviem otvorene, ale každá západná krajina, v ktorej som žila (Island, Dánsko a Nemecko.) Všetky tieto 3 krajiny mi prišli ako krabice a ľudia v nich museli byť tiež krabice, aby zapadli do systému. To sa mi absolútne nepáči. Beriem sa ako voľná duša a neviem si predstaviť dlhodobý život v týchto krajinách. No len preto, že ja potrebujem v živote „bordel“ a „grécku drámu” a toho sa v týchto štátoch veľa nevidí, tu iní ľudia môžu byť dokonale spokojní a šťastní. Mám viaceré kamarátky, ktoré Dánsko zbožňujú a neváhajú tam aj ostať žiť dokonca života. A zároveň je to spôsobené ľuďmi, severania zvyknú byť veľmi uzavretí a nepripúšťajú si k telu veľa ľudí, čo bol pre mňa problém aj tu, tak ako na základnej škole, začleniť sa do kolektívu.

Čo bola väčšia výzva? Odísť z Dánska, zo školy? Alebo sa tam dostať?

Určite odísť, bojovala som s myšlienkou odchodu už od prvých mesiacov, čo som začala študovať na univerzite. Chcela som, aby boli moji rodicia pyšní, že majú dcéru, ktorá študuje na vysokej škole v zahraničí a vlastne aj celkový ten nátlak spoločnosti, ktorý mi hovoril, že bez vysokej školy budem nikto. Táto myšlienka ma ťažila…Na jednej strane som bola ja a moje šťastie a zdravie a na druhej strane spoločnosť. Dnes veľmi dobre viem, že som si vybrala správne. Cítim sa oveľa slobodnejšie a šťastnejšie, odkedy som odišla z Dánska a zo školy.

 

Kam smeruje tvoja najbližšia cesta?

Najbližšie sa chystám do Grécka a držte mi prosím všetci palce, aby sa to aj podarilo, lebo si nedokážem predstaviť momentálne nájsť prácu na Slovensku a usadiť sa tu. A potom určite do tej Kambodže, možno skúsim počas tej cesty aj absolvovať nejaký kurz jógy, aby sa zo mňa stala naozajstná jogínka a mohla ju vyučovať, aj ako živobytie. Mohla by som skúsiť vyučovať deti angličtinu, uvidíme čo mi budúcnosť a život prinesie.

Máš nejaký cieľ alebo sa nechávaš unášať životom?

Mám cieľ, ale zároveň sa nechávam unášať životom. Je to zvláštne, keď to takto poviem, ale je to tak.  Chcela by som byť pani podnikateľka, už som mala viacero podnikateľských nápadov, no ešte sa necítim na to, aby som sa na nejakom mieste usadila a začala podnikať. Možno čakám na nejaké znamenia z vesmíru, alebo ja neviem vlastne na čo, no zatiaľ  sa riadim podľa srdca a idem tam kam ma vietor zaveje. A možno ma to odvieva práve do Grécka a možno práve to Grécko je znamením, na ktoré čakám.

 

Ďakujem za tvoje slová a veľa šťastných chvíľ, nie len v Grécku.