Drahá mama

Z narkózy sa mi nie veľmi chcelo zobudiť. Zrazu som spala na posteli sama. Zrazu tak tvrdo, takým tým mäkkým spánkom. Bolo to takmer dokonalé, ale nejaký hlas ma začal predsa len otravovať. Sústavne ma vyrušoval z môjho užívania si spánkovej pohody. Vraj musím začať dýchať sama. Ale ten mäkký sen predsa…a zase, že musím začať dýchať sama a mne sa nechcelo veru. Medzi tým páperovým ružovým snom a tvrdou realitou hlasu sa mi zjavil obraz. Na nitiach, ktoré mali zlatú farbu a vytvárali oblak skákali dve ženy. Držali sa za ruky a veselo poskakovali. Jedna z nich mi dala život a jednej z nich som dala život ja. Tento obrázok ma presvedčil a ja som s námahou, ale predsa, oči rozlepila. Mala som ich zvláštne uslzené.

O pád týždňov neskôr som sedela ráno v električke a čítala knihu. Došla som ku pasáži, ktorú som čítala, ako dcéra a zároveň, ako mama. Mala som z nej zvláštne uslzené oči.

„Drahá mama,

keby si vedela, ako dlho mám v mysli tento riadok, prvý riadok. Koľko rokov som sa pokúšala napísať tento list a skončila ho hneď v tomto bode. Drahá mama, toľko som Ti toho chcela za tie roky, čo som tvojim dieťaťom, povedať. No vždy, keď som Ti niečo chcela povedať, stratila som reč, držala som všetko v sebe lebo som sa bála, lebo som Ťa chcela ochrániť, lebo som sa hanbila, lebo som bola nahnevaná.

Teraz Ti ale, mama, môžem napísať, pretože som toho veľa pochopila a chcem, aby si to vedela aj Ty, chcem, aby sme to vedeli spolu.

V prvom rade sa Ti chcem poďakovať. Že si ma prijala vo svojom tele, že som u Teba mohla prebývať, že si ma dlaňou ruky hladkala cez kožu, svaly a tkanivo tvojho brucha, kým mne rástli nechty a pľúca. Že si ma chcela a ľúbila si ma ešte predtým, ako si ma uvidela, že si o mne snívala. Že si ma porodila v bolesti a únave a že si ma ľúbila, aj keď som Ťa roztrhala na dve polovice. Že si si ma priložila na prsník a dala si mi zo svojho sladkého mlieko toľko, koľko si mohla. Že si sa so mnou prechádzala v noci, že si mi prala plienky, že si utierala moje zvratky, že si mi dávala na čelo obklady, keď som mala horúčku. Že si mi čítala a spievala. Že si ma zoznámila s mojimi starými rodičmi, ktorí boli tí najmilší a najprívetivejší ľudia s úsmevom na tvári a jemnými rukami, ktoré tu boli len pre mňa. Že si pre mňa utekala po práci. Že si na mňa myslela, keď sme boli ďaleko od seba. Že si zo mňa vychovala správneho, dobrého človeka. Že si ma naučila pracovať a pomáhať.

Viem, teraz viem, že si to nemala ľahké. Toľko rokov som Ťa kritizovala, v duchu som sa s Tebou hádala, hnevala som sa na Teba za všetko, čím si mi nebola a čo si mi nedala. Stále som Ťa porovnávala s mamami z kníh a filmov, bez toho, aby som si uvedomila, že Ty si mama zo skutočného života.

Všetci chceme perfektné mamy, aby z nás vyrástli perfektní ľudia.

Viem to podľa seba. Viem, že keď Ti je ťažko, keď si nevyspatá, keď deti vrieskajú, zobudia sa v Tebe všetky možné utrpenia, bolesti a frustrácie, tie tvoje, ale aj tie našich mám a ich mám. Kričia vo mne tak, ako kričali aj v Tebe. Strach z toho, že deti umrú hladom, strach z vojny, strach zo zimy, únava predošlých generácií…

Mama, Ty, ako aj ja si ako matrioška. Nosíš v sebe všetky svoje predchodkyne a ja v sebe nosím ešte aj Teba.

Pochopila som, že Ťa v sebe môžem nosiť ako záťaž, ako nejaký balvan v žalúdku, s ľútosťou a výčitkami, alebo ako hniezdo radosti.

Tak som si teda, drahá moja mama, vybrala, že Ťa budem len ľúbiť za všetko to dobré, čo vo mne je a čo ku mne prišlo od Teba a skrz Teba.

Vybrala som si, že sa budem radovať z dní, ktoré nám ešte spolu zostali, aby sme sa lepšie spoznali, aby som Ťa hladila, aby som sa o Teba starala, ocenila Ťa, ľúbila Ťa.

Vybrala som si, že nechám bokom spomienky, ktoré ma hnevali. Som len svojou neúplnou verziou, nad ktorou je pravda. A tá skutočná pravda je, že Ty si ma ľúbila aj predtým a ľúbiš ma aj teraz. Robila si a robíš to, čo myslíš, že je pre mňa najlepšie aj vtedy, keď ku mne celý obsah tejto správy neprenikne.

Ľúbim Ťa mami.

Ďakujem Ti, že som, že som aká som, že môžem byť mamou, že môžem byť dobrou mamou aj vďaka veciam, ktoré som sa naučila od Teba.

Nebudem hovoriť o odpustení, ani, že Ti odpúšťam, ani, že Ťa prosím, aby si mi odpustila Ty. Keď žiadame, alebo ponúkame odpustenie, myslím, že sa staviame do pozície vinníka a sudcu, ktorý žobre, alebo udeľuje milosť, kým my, sme len ranené stvorenia hľadajúce lásku. Preto Ti teda ponúkam svoju lásku a prijímam tú tvoju.

Chcem, aby sme sa mali dobre, aby sme sa rozprávali, aby sme sa spolu vyliečili. Chcem, aby si sa ma pýtala, aby si mi odpovedala, chcem, aby sme bolestné spomienky prekryli teplými slzami.

Nikto ma nikdy neľúbil tak veľmi a tak intímne, tak prirodzene, tak kruto, ako Ty.

Ľúbim Ťa, mama.

Všetko, čo pre Teba teraz mám je uznanie a láska. Až tak veľmi nezáleží na tom, čo pre mňa máš Ty, ja Ti budem vďačná a bude Ťa ľúbiť tak, či tak a z každého nášho stretnutia spravím oslavu.

Možno Ti tento list pomôže niekedy, nejako, uzavrieť mier s tvojou mamou, s mamou tvojej mamy,  a s mamou mamy tvojej mamy…a spolu budeme môcť našim dcéram odovzdať reťaz lásky a vďačnosti, ktorá je oslobodená od výčitiek a nevidenej, nepriznanej bolesti.

S vďakou a láskou,

Tvoje dieťa…“

Preložené z rumunského originálu Copilul tău. Părinții tăi. Tu. Ioana Chicet-Macoveiciuc