Deväť mesiacov

Dnes oficiálne vstupujem do posledného mesiaca tehotenstva. Nádherný deviaty mesiac. Čas, kedy s úplne pokojným vedomím môžem fňukať a sťažovať sa na nekvalitný spánok, zvláštne tvarované brucho, kopance do najtajnejších zákutí vnútorných orgánov, únavu a mnoho iného. Dnes som si poslednýkrát (do pôrodu) sama ostrihala nechty na nohách. Dnes spomínam na sestru, ktorá pred dvadsiatimi rokmi hrala v skrini po nociach na počítači Solitare, lebo nevedela spať. Tehotenstvo, najkrajšie obdobie ženy. Dve červené čiaročky na uzučkom pásiku bieleho papiera, tá nekonečná radosť a slzy, slzy, slzy.

Horúca júlová noc ma prebudila do zválštneho pocitu. Ľavú ruku som mala položenú na srdci a pravú na podbrušku. Ja som otehotnela. Nie som žiadna kurandera, ani šamanka, ani jogín, ktorý je v úplnom súzvuku so svojim telom, ale isté dvierka jednoty tela a duše sú u mňa naozaj pootvorené. Myseľ sa však začala prebíjať k slovu a utlačila tieto pocity. Veď sa to mohlo stať už viac, než tisíckrát a nikdy sa tak nestalo. Prečo by som mala byť tehotná práve teraz? Rada by som sa teda v rozprávaní vrátila tri mesiace späť, kedy naozaj k počatiu, podľa môjho cítenia, došlo.
Bolo to v máji (rátate správne, to by som mala byť už v desiatom / jedenástom mesiaci tehotenstva), kedy sa moja duša rozhodla stať matkou. Našli sme v tom čase Loli a zapáčilo sa nám, stať sa rodičmi. Mne sa páčilo, ako ku nej pristupoval Ďuro a jemu sa páčilo, ako som ku nej pristupovala ja. Zaľúbili sme sa do seba znovu a to, ako rodičia. Niekedy v tomto čase sme boli u lekárky, lebo nás skolil akýsi vírus a tam došlo aj na otázku materstva. Grafy a štatistiky a vek a odborná pomoc a vzorky a výsledky. Pani doktorke som poďakovala za starostlivosť a záujem o náš intímny život a jemne som jej naznačila, že nechceme žiť podľa grafov a nepotrebujem mať na papieri, akou rýchlosťou sa pohybuje obsah vajíčok môjho muža. A tá jeho beznádej: „A to mi tam niekto pomôže, pri tom odbere vzorky?“ Neviem, na akú pomoc presne myslel, ale radšej som to hlbšie neskúmala. Iste sú ženy, ktoré pre to, aby sa stali matkami spravia aj nemožné, ale ja medzi ne nepatrím a snažím sa prijať každé tajomno, čo mi život prinesie. Ak to tajomno má znamenať dieťa, príde. Ak to tajomno má znamenať zostať bezdetná, dieťa nepríde a ja som sa v danom momente cítila úplne vyrovnaná s oboma možnosťami. Máj bol teda pre mňa skutočným začiatkom tehotenstva, pretože duša sa mu otvorila a telo ju len nasledovalo. (Zhodou okolností mi kamarátka porozprávala v tomto čase, ako si deti vytvárajú „dohodu“ s rodičmi tri mesiace pred fyzickým počatím o spolužití. Znie to síce až príliš spirituálne, ale zapadá to do celej skladačky.)

Vstúpili sme do augusta. Chodili sme do lesa, kde sme sa kúpali v rieke, opekali sme mäso, čítali v tráve knihy a ja som čakala. Nič sa nedialo. Päť dní, desať, dvanásť…nebolo to pre moje telo nič výnimočné a tak som čakala ďalej, ale ten škriatok možnosti stať sa matkou vo mne teda ožíval každým dňom viac a viac. Z nedele na pondelok som mala sen. Dve čiarky. Ráno som zavolala Ďurovi, aby kúpil test, pretože sa tuším staneme rodičmi. Nebol to môj prvý tehotenský test v živote (keď som ešte bola v tom najčistejšom stave, kupovala som test kamarátke a pani z lekárne som na druhý deň stretla v autobuse. Usmiala som sa na ňu úsmevom „všetko dopadlo, ako som chcela.“ To bol môj úplne nultý tehotenský test, ktorý som si spravila.), ale srdce mi bilo až nad hlavou. Nikdy som nepovažovala akt močenia za niečo tak vzrušujúce. Sekunda, dve…dve čiarky. Úplne jasné, silné dve čiarky. Utekám za Ďurom do záhrady. „Ďuriiiiiiiiiiiiiii…“ Modré oči roztvorené ako vráta do úplného neznáma, ohryzok prudko poskočil. „Ja som to tušil. Keď som ti ten test podával, ja som to už vedel.“
„Tak to som sa ťa mohla hneď opýtať a mohli sme ísť za tie drobné na zmrzlinu.“ Takýto vtip sa mi podarilo vyprodukovať. Bol z posledných síl, takže…Potom prišli slzy a slzy. Ja budem matkou? Prečo? Ako? Nemáme vlastný dom. Bývame v jednej izbičke. Mali sme precestovať Európu. Aj keď som si stále vravela, že prijímam obe možnosti, stať sa raz matkou aj nestať sa raz matkou, uvedomila som si, že myšlienka, že matka zo mňa nikdy nebude bola v mojom ja veľmi silno udomácnená. Veď som už asi aj stará. A ten náš vzťah by mal ešte veľa vecí doriešiť, aby sme priniesli dieťa do čohosi úplne uprataného.

Na druhý deň sme zašli k lekárke. „Takže včerajší test ukázal dve čiarky. Rozumiem. Chcete to dieťa, či nie?“
„Tak…my sme dieťa síce nemali v pláne, ale keď nám už bolo dopriate…“
„Chápem, ale necháte si ho, či nie?“
„No, tak áno, áno. Je to pre nás síce niečo nečakané, ale…“
„Ukážte nohavičky, skontrolujem to krvácanie.“ Noh-noh-nohavičky? Mám ukazovať?
„Áno, vidieť tam niečo, ale negratulujem ešte. Toto nemusí byť ešte plod. Plus to krvácanie, je tam riziko potratu. Predpíšem vám lieky a prídete o týždeň. Uvidíme, či sa udrží.“
Cestou domov dusnotu ticha prelomila otázka. „Na koľko percent si presvedčená, že sa udrží?“
„Na sto.“

Sama som bola prekvapená, ako ťažko som znášala to, že sa mi o pár mesiacov úplne zmení život. Mala som pocit, že nenávidím svoje telo, za to, čo sa v ňom odohráva. Malé stvorenie som však nikdy z ničoho nevinila. Tento súboj bol len a len môj. Stačilo mi, že som začula hlas svojho muža a zaliala ma vlna nezastaviteľného plaču a beznádeje. Verím na prepojenie tela a duše a moje fyzično mi veľmi rýchlo odpovedalo na moje duševné rozpoloženie. Celodenné nevoľnosti boli na dennom poriadku. Začala som si opakovať výhody tehotenstva, ktoré som sformulovala ešte v čase veľmi dávnom.
1. 9 mesiacov bez menštruácie – to je fajn
2. 9 mesiacov bez obáv, že otehotnieš – tiež fajn
3. 9 mesiacov môžeš jesť a nikto ti to pekné brucho nebude ohovárať – výborne
Nepomohlo. Tieto body boli pre mňa v danom momente úplne nepodstatné. Ísť do mesta, zabávať sa, zamestnať myseľ niečím úplne iným mi prišlo, ako nahádzať pred návštevou rýchlo všetok bordel do skrine. Ten tlak vecí dvierka skrine raz predsa len otvorí. Rozhodla som sa teda ešte v ten večer, kedy sme sa vrátili od lekárky, že sa nepoddám strachu, žiadnemu, a že nebudem svoj bordel skrývať a prekrývať. Idem upratovať.

Začala som to najväčšie upratovanie, všetko som zo skrine vyhádzala na jednu veľkú kopu.
– bolo mi jasné, že o dieťa prísť nechcem – na vešiak
– bolo mi jasné, že pár milimetrový zárodok čohosi prirodzeného nechcem podporovať chémiou, lieky idú – do koša
– poprosila som o pomoc prírodu – na vešiak
– nech je, ako má byť – na vešiak
– môj muž mi bol prvé týždne veľmi veľkou oporou – na vešiak
– môj muž mi v istom období prestal byť akoukoľvek oporou, aj naňho doľahol stres. Aj toto patrí k životu a vedela som, že sa to vyčistí – na poličku
– vôbec sme sa nerozprávali – na poličku
– často chodil preč, asi si tepoval po večeroch vlastné koberce – na poličku
– vety „musíš sa tešiť, je to dar!“ mi spôsobovali ešte väčší stres – do koša s nimi
– „choď do mesta, musíš ísť medzi ľudí“ – do koša
– „zjedz to kurča, inak môžeš potratiť“ – do koša
– „no ja neviem, na tej fotke vyzerá tá malá, že jej chýba polka hlavy“ – do koša
– na ranné nevoľnosti a na celkový psychický nesúlad mi veľmi pomáhala prítomnosť psa – na vešiak
– stresy, ako budeme ďalej žiť – do koša
– „občanom ktorého štátu bude vlastne tvoje dieťa?“ – do koša
– „videla si bez dcéry neodídem?“ – do koša
– „ja! som svoje dieťa milovala, už keď malo milimetríček, čo si ty za ženu, že sa netešíš!“ – do koša
– „ty sa o svoje dieťa vôbec nebojíš! To nikdy nepochopím!“ – do koša
– „keď sa netešíš, to dieťa to cíti“ – do koša
– „pes musí ísť preč, keď si tehotná“ – do koša

Prešlo niekoľko týždňov, kým sa mi podarilo vyhrabať spod toho najväčšieho neporiadku. Prvýkrát som uvidela biť srdce, ale nezaliala ma nevídaná radosť. Videla som ju naružovo. Frida. Bude to iste Frida. Dievčatá sú predsa splodené, ako prekvapenie, chlapci, ako plán. (To bola ďalšia moja teória, nijak vedecky nepodložená.) Veci už neboli vyhádzané zo skrine kade-tade, už sa vytvárali akési uličky, ktorými sa dalo chodiť. V októbri sme ju videli, ako sa prudko hýbe. Mávala rukami, nohami a ja som sa celý čas usmievala. Skriňa naberala úhľadnejší tvar. Jednej noci som sa z ničoho nič prebudila…“Lejla. Bude to Lejla.“ Odvtedy je Lejla Lejlou. Ja som vstúpila do 9 mesiaca a dievčatá, ak sa raz rozhodnete byť matkami, prečítajte si, čo mne nikto nepovedal:
* že pri kýchaní nebudem vedieť, či si mám skôr chytiť vaječník, alebo rozkrok
* že prácu čriev budem cítiť kdesi tesne pod prsiami
* že ozdobné tukové vankúšiky sa stratia a budem mať len krásne oblé, milé, zlaté, nežné bruško
* že moje dieťa si bude robiť v mojom močovom mechúri pedikúru
* že moje dieťa bude po mojom močovom mechúri skákať v pokoji noci
* že ma to bude budiť a záchodová misa bude unudená mojimi častými návštevami
* že spánok sa posledné mesiace zmení na „vpravobok a vľavobok“
* že posledný mesiac bude moje najväčšie hobby stláčanie bradavky – či už náhodou nejde mlieko
* že to dieťa si tam na noc určite pozýva kamarátov a spolu tam riadne vystrájajú
* že sa vyberiem povysávať automobil a znenazdajky v ňom na tri hodiny zaspím
* že pri chôdzi mi v druhom trimestri bude dieťa tlačiť na kosť prirodzenia – veľmi zvláštny pocit
* že na začiatku nebudem môcť spať na bruchu, lebo ma budú bolieť prsia a potom mi v tom bude brániť brucho
* že na začiatku tehotenstva budem nekontrolovateľne grgať, ako Jano z najhoršej krčmy
* že sa nemusím vôbec tešiť
* že sa nemusím hrať, že sa teším
* že aj môj muž má právo byť stratený v takejto novej situácii
* že psa nemusím dávať preč, keď otehotniem. Naopak, môže mi byť veľkou oporou.
* že sa nemusím báť, príroda toho vie viac, než si myslíme
* že môžem aj v tehotenstve behať v zime po snehu
* že môžem žiť, ako predtým, ale môžem využiť romaznávanie, ktoré mi okolie ponúka
* a že v deviatom mesiaci sa moja slovná zásoba obmedzí na: „uf, ah, jaj, uhmm, fúúú, au.“ Keď si predstavím, že sa tento bohatý slovník o pár týždňov zmení na: „guďu – guďu, ťap – ťap, pá – pá, kuci – kuci“, môj diplom z filozofie utečie z poličky. (Minulý večer som však znenazdajky vyslovila slovo retrospektívne. Len už neviem, v akom kontexte.)

Prvý pohyb, prvé čkanie, všetko mi prišlo úplne prirodzené. Až teraz, takmer na konci tehotenstva som mala sen, že držím v náručí svoje bábätko a nadchýňam sa bábätkovskou vôňou jeho kože. Pomaly doupratovávam tie najmenšie kúsky a moja skriňa sa dá pomaly pekne zavrieť.
Lejla, mama ti chce hovoriť pravdu a chce, aby si aj ty bola slobodná vo svojom cítení a neskrývala, keď budeš cítiť veci inak, akoby mali byť cítené podľa ostatných. Buď slobodná…A keby mama vedela, že bude taká pekná, keď je tehotná, to by si ty bola už jej piate dieťa v poradí.