Ako sme sa rozišli

Grécke príbehy zakončím jedným skutočne telenoveloidným o tom, ako moja fantázia zmiešaná spolu s pochybami vyústila do rozchodu a zároveň do ekologickej činnosti.

Prudkým krokom som vykročila na pláž, v hlave som si nacvičovala frázy ráznej ženy. Kráčal mi oproti so širokým úsmevom. Ako vždy, aj dnes rozťahoval náruč doširoka, aby ma silno objal. Mlčala som a to ho primälo opýtať sa, čo sa mi zase stalo. Zase. Ako že zase? Povedala som len, že áno, som síce niekedy žiarlivá, ale som presvedčená, že teraz mám dovôd. Vytrhla som sa mu z náruče a kráčala som preč. Potiahol ma za ruku a opäť sa opýtal, čo mi je. „Viem, že sa páčiš jednej žene. Teda dievčaťu. a…“. slová ráznej ženy sa akosi zasekli. Chcela som byť aj mysteriózna, ale jediné, čo mi z tohto pojmu ostalo bolo „ózna“. Bola som nervózna. Nevedela som čo múdre by som ešte povedala a tak som rýchlo odkráčala preč a ľahla si o 20 metrov ďalej. Tak akurát, aby som ho mohla sledovať. Celý deň som pokukovala, na jeho krásnu postavu. No jasné, že sa doňho niekto iný zaľúbil, keď má takú stavbu tela. Prepadol ma smútok. Veď on sa mojim smerom vôbec nepozerá, hrá si futbal. Nie! Dospela som k tej najsmutnejšej fáze vzťahu – čerstvo zaľúbenej žene by som dokázala povedať: „Ah, je jedno, s akým mužom si začneš. Milý, nemilý, hlúpy, múdry, po čase budú k tebe všetci úplne rovnakí.“ V zúfalej snahe upútať na seba pozornosť Gyura, ktorý bol odo mňa v mravenčej veľkosti, som si dala dole podprsenku a šla som k brehu mora. Voda bola ľadová. Jednou rukou som si držala prsia a druhou som si pretierala kožu posiatu zimomvriamkami. Nepozeral sa. Vzdala som to a ľahla som si naspäť. Na chvíľu som zaspala a keď som otvorila oči, otvorila som aj knihu a začala som čítať. Akože čítať, pretože očami som ho zase hľadala. Bol na lodi. Pozrela som sa jeho smerom a on mi oboma rukami mával. Spoznal ma, tak to je krásne. Spomedzi toľkých malých bodiek spoznať práve mňa, to musí byť ešte láska. Potom som sa lepšie obzrela a zistila som, že okrem mňa, leží na pláži ešte jeden mladý pár a to je všetko…ale predsa. Síce nie spomedzi toľkých malých bodiek, ale spomedzi niekoľkých bodiek ma našiel. Mával na mňa, aby som prišla za ním. Hrala som sa chvíľu na nedosiahnuteľnú a pozerala som na riadky v knihe. Myšlienkami som však bola úplne inde. Napokon som predsa len prišla a Gyuro ma poprosil, aby som mu priniesla ryžu v mlieku, ktorú som včera navarila. Jednoduchý rozhovor o jedle sme obohatili o krátku hádku, kde som ja vyjadrila svoje trápenie a Gyuro vyjadril svoje nepochopenie nad mojim, podľa jeho slov, zbytočným trápením. Priniesla som mu ryžu. Dvierka na mrazničke sa nám odlomili a tak mráz prenikal aj do priestorov chladničky. Ryža bola čistý ľad. Gyuro povedal, že si ju odloží na neskôr. Keď o dve hodiny prišiel domov aj s plnou miskou sladkého pokrmu, zistila som, že svoju traumu z prvej konzumácie tohto jedla neprekonal. Asi sa opäť bál bolesti sánky. Večer sme premlčali a Gyuro si v tomto mlčaní nečakane položil hlavu na moje plece. Zachvátil ma pocit smútku. V tichosti sme zaspali a v tichosti sa ráno zobudili. Dnes budem za tajomnú. Vytratím sa na celý deň a nikto nebude vedieť, kde som. Pôjdem pešo na pláž Porto Timoni. Obliekla som si kvetovanú blúzu a slamený klobúk. Keď som schádzala po schodoch, Gyuro mi išiel oproti a tak som sa schovala za múr. „Dúfam, že ma nevidel. Ale videl, pozeral ti priamo do očí. Teraz sa už musíš ukázať.“ Sklonila som hlavu a vyšla von. Práve skladal lehátka a pomáhal ich nakladať na auto. Sezóna už pomaly končila. Prebehla som nenápadne k brehu mora a popri pláži som prešla až k ostrým skalám. Vyšla som na asfaltovú cestu a prechádzala popri olivových hájoch do dediny. „Asi ma už ani nemiluje. To dievča je predsa len blonďavejšie a má športovú postavu a je mladé. Gyuro má o dva roky staršiu sestru, od ktorej som ja o štyri roky staršia. Áno, určite mu pripadám stará. Minule mi hovoril, že na pláži boli staršie ženy a keď som sa opýtala koľko mali rokov, povedal, že okolo 34. 34? Veď to je pomaly môj vek! A na čo mi je vlastne muž? Nie, už si radšej nedávaj otázky, ktoré ťa samú znekľudňujú. Že na čo ti je muž. Však celý tvoj život je orientovaný na lásku, na to čakáš, pre to žiješ, to ťa inšpiruje.“ Myšlienky o láske som vymenila za pragmatické sústredenie sa na cestu. Keď som prišla na malebnú pláž, práve sa zatiahlo a obloha bola úplne sivá. Začalo popŕchať a z nosa mi začalo tiecť. Bola som obklopená staršími romantickými pármi. Každý sa spokojne usmieval a mne to do duše vlialo milión otázok. Vzťahových. Ležala som na pláži a čakala, kým bude môj plán dokonaný do bodky. Hlavným bodom celého môjho turistického výstupu bolo, aby sa Gyuro dozvedel, že som tu, ale nie odo mňa. Keď som počula zvuk motora, tušila som, že sa to podarilo. Dvihla som hlavu a videla ako prichádza Gyurov kolega. „Hej, Júlia, máš sa fajn?“

„Áno, super.“ Ľahla som si a tvárila som sa spokojne. Vlastne som aj bola spokojná. On určite povie Gyurovi, kde som, ten sadne na loď a príde pre mňa, vyzná mi lásku a…dve ďalšie hodiny sa nič také neudialo. Na pláži bolo veľa odpadkov, čo vo mne prebudilo ekologického ducha a tak som ich začala zbierať. Zbierala som všetko zaradom. Najviac ma zaujala plastová vrúbkovitá rúra oranžovej farby a použitý prezervatív. Hodila som to do tašky a rozhodla sa ukončiť svoj dramatický výlet. Po cestedomov mi napadlo, že by som nemusela ísť po asfaltke, ale skratkou. Asi 10 minút som stúpala prudko do kopca a potom som sa spustila z kopca prudko dole. Niečo sa mi na tej skratke nezdalo, pretože šla úplne opačným smerom, ako som potrebovala ja. Klesanie bolo miestami tak strmé, že som si musela sadnúť, aby som vedela zísť nižšie. Pred nohami mi prebehol potkan, ale momentálne ma to vôbec nevyviedlo z miery. Za bežných okolností však hlodavce veľmi zle znášam. „Tuším ma to vyvedie k pláži, ale ku akejsi malebnej skalnatej, nie tam, kam potrebujem. Počujem nejaké hlasy, tak možno predsa…možno sa cesta niekde zvrtne do ľava a o chvíľu budem doma.“ Moje predtuchy o zlom smere sa však naplnili skôr, ako predtuchy o správnosti výberu skratky. Vyšla som kdesi uprostred mohutného skalnatého útesu. Okolo mňa bolo len more a skaly. Obzrela som sa naspäť na kopec, obzrela som si stehno s 15 centimetrovým škrabancom a nebola som ochotná to šľapať zase naspäť. Radšej sa prebrodím, preleziem skaly, ako ísť späť. Liezť po vysokých sklalách v gumených žabkách nebolo najpríjemnejšie, ale nebola som ochotná vzdať sa. V ruke som držala igelitku so smetím, odkiaľ mi stále vystreľovala oranžová hadica, ale v snahe zachrániť matku zem, som nebola ochotná vzdať sa ani smetia. Dnes bol proste deň, kedy vzdať sa neprichádzalo do úvahy. Nohy sa mi šmýkali, igelitka lietala hore dole, ale stále som sa usmievala. Vedela som, že Gyuro má záľubu pozorovať okolie ďalekohľadom a mala som pocit, že ma sleduje. Chcela som si zachovať gracióznosť, šarm a eleganciu. A tak som tie menšie pády maskovala do prirodzenej potreby rýchlo si sadnúť na skalu. Napokon sa mi podarilo dostať sa k pláži. Nohy som mala mierne doškrabané, chrbát spotený a klobúk nakrivo. Dvihla som z pláže ešte dva plastové poháre a pri prvom kontajneri som sa zbavila igelitky. Blížila som sa k Gyurovmu pracovisku. Opäť som chcela byť nenápadná, ale nevyšlo to. Zazrel ma a zavolal si ma k sebe. Zaujal pozíciu statného a silného samca s rukami vbok. Zrejme naňho zapôsobil môj plán, byť dnes záhadná. „Kde si bola? Celý deň som ťa hľadal. Spres mi povedal, že si bola na Porto Timoni. Prečo si mi nič nepovedala?“

„Lebo. Idem domov, lebo som prechladená.“

Večer sme opäť chvíľu mlčali a Gyuro ma poprosil, aby som už zmenila ten výraz trpiteľky za svoj bežný. Povedala som mu, že mi ublížil, ale nechápal čím. Strašne som sa chcela rozplakať, ale nepodarilo sa mi to. Povedala som mu, že sme sa rozišli. Myslím, že ho to prekvapilo a chvíľu pozeral do lampy. Potom som zhasla svetlo, aby si nekazil zrak a v tme som počula, ako šuští gumený obrus zo stola. Zľakla som sa, že si ten stôl vybral za dnešné lôžko. Vedela som, že stojí na svojich štyroch nohách len s božou pomocou a bála som sa, že sa zlomí. Zapálila som svetlo, ale Gyuro neležal na stole. Ležal na zemi a bol prikrytý uterákom. Chvíľu som ho presviedčala, nech si ľahne do postele, ale odmietal. Napokon si však ľahol vedľa mňa a opýtal sa ma podpásovú otázku. „Tak…sme ešte spolu?“

„Pýtaš sa ma preto, aby si vedel, či sa môžeš v noci pritúliť, keď ti bude zima?“ Neodpovedal. Ráno som ho poprosila, aby ma odviezol autom do vedľajšej dediny. Bol to zvláštny pocit. Niečo, ako poprosiť ex manžela o službu. V aute sme mlčali. Keď ma o hodinu prišiel vyzdvihnúť, sedela som na terase a čítala. Ukázal mi, že mám čas, nech kľudne dopijem čaj. Nemal tričko a mal krásne opálené telo. Milovala som, keď preraďoval rýchlosti a preto som sa radšej celú cestu pozerala von oknom. Nechcela som, aby ma bolelo, ako krásne vie preraďovať do dvojky…Večer a v noci mi vystúpila teplota a Gyuro ma chcel zabaliť do ľadovej plachty. Ležala som na posteli a moje telo začínalo tŕpnuť. Nohy, brucho, ruky, tvár. Gyuro sa preľakol, myslel si, že nadišla moja posledná chvíľa a zavolal mojej mame, sestre, druhej sestre, neteri a každého sa pýtal, čo má robiť. Rodina tisícky kilometrov odo mňa si tiež musela myslieť, že nadišiel môj deň. Napokon ma predsa lenzabalil do ľadovej plachty, čo mu nemienim nikdy odpustiť. Teplota mi rýchlo klesla a poriadne som vyhladla. Vrátila sa mi sila do rúk a tak som v posteli mohla zjesť musaku. Gyuro si nalial pohár červeného vína a stresový zážitok a tento jeden pohár ho opili. Na druhý deň za mnou prišiel a keď videl, že sa mám dobre, radostne ma objal. „Moje srdce je v poriadku.“ Objatie som mu neopätovala. Nič som sa nepýtala a začal hovoriť sám.

„Takže ty holá chodíš po pláži?“ – Takže ma videl, aj keď som si myslela, že ma ignoruje.

„Nechcem ťa stratiť. Toľko som o tebe premýšľal, taký vzťah sa nenájde len tak.“ – Tu som ho obvinila, že mu len prišlo ľúto, keď ma videl včera umierať.

„Tvoja choroba nemá s tým, čo teraz hovorím nič spoločné.“ – Je milý.

„Nechcel som ti nijak ublížiť. Nemáš na čo žiarliť.“ – Ja viem, len na mi to zatiaľ akosi dobre nejde.

„Odpustíš mi?“ – Júlia, pamätáš, keď ste šli po dedine a zaštekal tam pes. Ty si povedala, že ten pes má taký zimný štekot a on namiesto toho, aby sa opýtal čo je to zimný štekot povedal: „Áno, presne!“ To musí byť ten pravý.

…. „A…zješ tú ryžu v mlieku?“