Ak prejavujete lásku, možno porušujete zákon!

Začítala som sa dnes do svojich zápiskov z roku 2015, keď sme s Ďurom pracovali v Grécku. Pobavilo ma to a aj prekvapilo, čo sa všetko dialo a odvtedy udialo. Tu je ďalší úryvok z korfského denníka.

Koľkokrát sa môžeme zamilovať do toho istého človeka?
Keď som mala 17, bola som s mamkou na dovolenke na Kréte. Bolo to po prvýkrát, čo sme cestovali s cestovnou kanceláriou na organizovaný zájazd. Prekvapenie od otca. Kým sme boli preč, mysleli sme si, že si otec doma užíva voľné chvíle a on pritom trpel. Trpel prudkým nedostatkom prítomnosti svojej duševnej polovice a po našom návrate mame povedal, že sa do nej opäť raz zamiloval. Vtedy boli spolu 30 rokov. Znovu sa zamilovávať do tej istej osoby? Vtedy a po dlhé ďalšie roky to bol pre mňa nemožný stav duše, mysle a tela. Užívala som si prvé momenty zaľúbenosti, ale po istej dobe ma už nezalievalo teplo, ani motýlie sťahovanie v bruchu akosi neprichodilo a keď prišlo na sťahovanie nohavičiek, bolo to niečo ako teplý džús. A také veci sa predsa nepijú. A tak niekedy ja, niekedy on, niekedy osud uťal lanko, v mnohých prípadoch len jemnú niť, zamilovanosti.

…túto noc sa mi snívalo, že za mnou prišiel Grék Dimitris. Mal Gyurove plavky a vôbec nemal Gyurovu postavu. Bola som zmätená, hľadala som Gyura, ale Dimitris tvrdil že odteraz je mojou láskou on. Gyuro vraj o mňa už nemá záujem. Zobudila som sa so silným búšením srdca a pozerela som sa na stoličku, kde Gyuro sedel, keď som zaspávala. Nebol tam. Pozrela som na balkón. Všade tma a Gyura niet. Možno bol môj sen pravda. Kam mohol takto v noci ísť? Nenapadlo mi to, bola to náhoda, ale pozrela som sa vedľa seba. Tvrdo spal. Niekedy naňho strašne žiarlim. Možno ma už nemiluje a možno ani ja sa doňho už neviem zaľúbiť. Stavy tej hlbokej zaľúbenosti, kedy som za ním horela, ako maďarská paprika prichádzali ako vlny. Niekedy boli miernejšie, niekedy také silné, že som sa dožadovala jeho psychična a fyzična do takej miery, že musel z práce odbehnúť domov. Sledovala som ho. Vyzeral staršie, ako v skutočnosti bol.
Tuším je to všetko jeho chyba. Keby bol pozornejší, láskavejší, keby vedel variť…neviem sa k nemu pritúliť, lebo je neznesiteľne horúco a naše telá produkujú spolu veľmi veľa tepla. Chytím ho aspoň za ruku. Nie, veď on by mal chytiť za ruku mňa! Ale veď spí. Tak pocit, že ma chce držať za ruku by ho mal zobudiť! Zaspala som. Sama, na svojej polovičke postele. Ráno som mu chcela hneď zdeliť svoje pocity. „Snívalo sa mi s tebou. Že…“
„Keď sa večer vrátim dopovieš mi to, musím sa ponáhľať do práce.“
„Ale…“
Zase celý deň predo mnou. Mám celý deň na premýšľanie. Idem si zhrnúť svoje pocity. Čo ma vlastne trápi? Nervózni turisti, otázka, čo budeme robiť po lete, cysta na pere, jarec na oku, nie najhladšia pleť, možné tehotenstvo, Gyuro…a vlastne možno to ani nie je Gyuro, ale ja. Idem sa radšej venovať práci, určite mi rýchlejšie prejde čas a zabudnem na svoje osobné starosti. Turisti ma poprosili o autosedačku. Zišla som do hlavného mesta a naložila som si ju na moped. Pridržiavala som ju kolenami a okrem mierneho odporu vzduchu mi 40 km sprevádzaných týmto skvelým nápadom nespôsobovalo žiadne problémy. Cestou sa mi podarilo zabočiť do úzkej uličky, do protismeru. Nemohla som prejsť, pretože cestu mi blokovalo auto predo mnou. Starší Grék mi mávol, že hneď mi cestu uvoľní. Zobral si od ženy stojacej na dvore koláč a posunul sa, aby som mohla prejsť. Kým som čakala na uvoľnenie cesty, pozrela som sa okolo seba. Vedľa kostola bola menšia trávnatá plocha, v strede ktorej stál jeden strom. Na strome bol pripevnený obraz výrazných farieb, ktorý menil odleskom slnka farby. Na zemi boli plastové stoličky, televízor, detské hračky a polica. Hm, milujem balkán, cítim sa tu miestami ako v Kusturicovom filme. A čo ma to vlastne trápilo? Aha, Gyu…Kde to som? Kam som sa dostala? Stála som v uzučkej uličke smerujúcej nadol. Po pravej a po ľavej strane som mala v tesnej blízkosti steny domov, pred sebou zraz, pri kolenách autosedaču. Nenápadne som otočila hlavu, či je niekto svedkom tohto čudesného výjavu – žena na mopede, zakliesnená medzi stenami domov. A ajhľa, trápna situácia sa stáva ešte trápnejšou. Dvaja Gréci stojaci na začiatku uličky pozerajú smerom ku mne. Tvárila som sa, že presne sem som chcela ísť, ale nevedela som, čo ďalej. Dopredu to nešlo a dozadu som motorku nedokázala vytlačiť. Stála som tam asi päť minút, snažiac sa nenápadne otočiť. Otočiť mopedom? Keď som si pri otočení hlavy ošúchala o stenu čelo? Gréci ma stále pozorovali. Nabrala som odvahu a otočila som sa smerom k nim.
„Čo tam robíš dievčatko moje?“
„Eh, ah, oh…no, neviem sa otočiť.“
„Aha, počkaj, prídeme ti pomôcť.“ Zbehli ku mne, nadvihli motorku do vzduchu a otočili ju. „Kam chceš ísť? Tu nič nie je.“
„Ja…idem domov…(nie, nie domov, pomyslia si, že si pomätená, nevieš, ani kde bývaš) vlastne na pláž.“
„Musíš ísť späť a po hlavnej ceste do prava. Dávaj na ceste pozor.“
„Ďakujem.“ Usmiala som sa a rýchlo som sa snažila zmiznúť. Podarilo sa. Autosedačku som priviezla bez vážnejšej ujmy.
Gyuro sa pomaly vracal z práce. Ešte stále bolo horúce leto a vonku niekto hral na klarinete We wish you a Merry Christmas. Sadla som si na stoličku vedľa Gyura a česala som si mokré vlasy.
„Netrhaj si tie vlasy tak.“
„Neraď mi.“
„Len nechcem, aby si si zničila tie pekné vlasy.“
„Kde si dnes bola?“
„V meste, stretla som zubára.“
„A?“
„Povedal, že je do mňa zamilovaný a že si ma chce vziať za ženu. Pýtal sa, kedy ideš domov.“
„Za ženu??? A čo si mu povedala?“
„Že ideš preč o týždeň a že súhlasím.“
…nastalo ticho.
„Ja neviem pochopiť, prečo, keď muž vie, že niekoho máš musí hovoriť takéto veci.“
„Aha. A vnímal si ma vôbec? Kedy som ti rozprávala o nejakom zubárovi? Nikdy. Vymyslela som si to. Ale ty radšej stláčaš gombíky na počitači, akoby si stláčal gombíky na mojej košeli.“
„To nie je pravda.“
„Je. Veď už vôbec nie si ku mne taký milý, ako inokedy.“ (A možno som len tehotná, preto som taká precitlivelá, ale to ty nevieš…a ani ja to radšej nechcem vedieť. Ale minule, keď som šla na mopede ma prepadol pocit, že pod srdcom nosím človeka miniatúrnych rozmerov a zalial ma pocit lásky. Čo ak ma pocit neklamal?)
„To nie je pravda. Len som viac unavený. A keď prídem z práce chce sa mi nerobiť nič, len spať.“
Sklonila som hlavu. „Ani kvety si mi už veľmi dlho nepriniesol.“
„Veď tu nič ani nerastie.“
„Hlúpa výhovorka. A rastie. Na pláži rastú tie biele osamotené kvety.“ Pozrela som sa na seba do zrkadla. Na čele sa mi začínala vytvárať vráska. Nepáči sa mi, ale nesie v sebe moje najsmutnejšie chvíle a chvíle, keď som žmúrila oči pred slnkom. Mám aj kruhy pod očami. A tá odstávajúca pera…
„Idem spať.“

Na druhý deň som bola celý deň preč. Ráno na letisku a poobede som obehala hotely. V poslednom hoteli, keď som turistom rozprávala, čo môžu zaujímavé na ostrove vidieť, vyrušil môj monológ černoch, ktorý začal na recepcii púšťať hudbu a spievať do mikrofónu. Keď som ho šla poprosiť, aby ešte chvíľku vydržal, pozeral mi priamo do očí a naďalej do mikrofónu vydával spevavé zvuky. Vypol hudbu a po chvíľke ju znova zapol. Takto striedavo to išlo ďalších 15 minút. Vonku sa medzitým zatiahlo a prihnala sa silná búrka. Dážď, nedážď, sadla som na motorku a šla som domov. Po ceste som rozmýšľala nad tým, aká úžasná je ľudská myseľ. Dokáže spracovať fakt, že prší, že cez zarosené okuliare nič nevidím, ale idem, že kvapky mi spôsobujú na koži bodavú bolesť, že dokáže sledovať domy v rómskej štrvti a predstavovať si, ako sa tam asi žije a že dokáže zároveň myslieť na to, že sa nad týmto všetkým zamýšľa. Myseľ dokáže myslieť samu seba. Z mojich filozofických úvah ma vytrhal cigán, ktorý išiel oproti mne a nastražil na mňa hrable, ktoré mali na konci vysoký kus konára. Tento akt doplnil silným pokrikom. Znelo to ako „Ííííhááá.“ Zase som začala myslieť na Gyura a na to, že sa už teším, kedy ho konečne zase uvidím. Už ma delí len pár kilometrov. Myslela som si, že po včerajšku ma bude čakať doma s veľkým objatím. Všetko, čo som však doma našla boli kľúče vo dverách a tma. Gyurov rumunský zvyk nezamykať dom sa tu prejavuje tým, že necháva vo dverách kľúče. Preto, ak má niekto chuť nás navštíviť, pokojne tak môže kedykoľvek učiniť. Nebol tu. Osprchovala som sa a keď som vyšla zo sprchy, zjavil sa v tmavej izbe. „Choď prosím ťa na balkón a dones mi…uterák.“
„Uterák? Teraz? Kde si bol?“
„Vonku.“ V ruke držal pivo a mal obviazaný palec.
„Čo sa ti stalo?“
„Porezal som sa.“
„Aha.“ Tvárila som sa chladne.
„Dones mi prosím ten uterák.“
Odišla som pre uterák a…trošku som ho už poznala a tak som tušila, že sa niečo chystá. Keď som sa vrátila, stál vo dverách s obrovskou kyticou bielych, silne voňajúcich kvetov.
„To je pre teba.“
Kytica obsahovala asi 100 bielych kvetov a jeden červený, vážila asi 4 kilá.
„Každý z reštaurácie pri pláži na mňa pozeral a ľudia ma zastavovali, keď som s tým šiel. Prepáč, keď som sa ti nevenoval tak, ako si chcela. Myslel som, že ťa včera zjem, aká si bola milá, keď si sa na mňa sťažovala.“ Sklonil hlavu a pozeral si na svoj porezaný prst. Vedela som, že čaká, že ho poľutujem a zároveň ocením jeho snahu.
„Ďakujem, sú krásne. Ukáž, zaviažem ti ten prst.“

Jááj, Gyuri Gyuri. Sú dni kedy večer ležím a neviem, komu mám poďakovať, že mi ťa poslal. A strašne chcem.

A dúfam, že nám korfská príroda odpustí, že si mi natrhal obrovskú kyticu zákonom chránených kvetov.