Aj také dni sú

V zápisníčku mi ako hlavný bod marcového mesiaca svietilo „Loli – operácia“. Aj keď nešlo o nič vážne, moja nervozita s príchodom marca stúpala. Prvý marcový pondelok a môj malý najkrajší chrústik, ktorý zo dňa na deň vyrástol na 30 kilového tigra, mal stráviť jeden celý deň v cudzom prostredí, sám, v bolesti a v obavách, čo sa deje. Pár dní pred samotným úkonom som jej všetko pekne vysvetlila. Bude jeden deň sama, ale večer pre ňu prídeme. Bude ju to bolieť, ale prejde to. Budeme na ňu celý čas myslieť. Vôbec na mňa počas môjho prejavu nepozerala. Sedela bez záujmu a oči sa jej zatvárali. Buď som ju nudila, alebo si kvôli svojej hladovke radšej predstavovala lietajúce kuracie krídla.

Prišiel pondelok. Ďuro sa začal sťažovať na ne-u-ve-ri-te-ľ-né bolesti chrbta. Mala som skontrolovať, či nemá na chrbte fialový fľak, ktorý by naznačoval pretrhnutie svalu. Darmo som mu vysvetľovala, že pretrhnutý sval by mu zrejme bránil kopať na dvore do lopty a nosiť drevo. Nedal si povedať a stále bol presvedčený, že pod lopatkou má natrhnuté svalstvo. Okamžite mi bolo jasné, že jeho život sa dostal do réžie Woodyho Allena. Bol to v danom momente muž trpiaci najvážnejšou diagnózou na svete. Rysovalo sa to na perfektnú zostavu. Ďuro, roztrhnutý sval na chrbte, Loli, budúci pooperačný pacient, ja, ôsmy mesiac tehotenstva. Všetci sme sa napriek nepriazni osudu statočne držali, ale mňa začali mátať výčitky svedomia. Loli sa totiž tvárila nadšene, pretože zbadala vodítko. Myslela si, že ide na prechádzku a ja som krutú realitu maskovala nežným hlasom a milými slovami. Keď sme dorazili do psej nemocnice, vytušila, že pekná prechádzka z toho dnes nebude. Začala nechty zabárať do podlahy a nechcela sa pohnúť. Nepomáhali ani bežné prostriedky lákacie – šušťanie sáčkom, pamlsok, sopránom hovorené hravé slová. Napokon nám so vstupom do zvieracej nemocnice pomohol pán, ktorý prišiel na kontrolu so svojim francúzskym buldočkom. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa tento pán na svojho psa podobal. Začala som si krátiť chvíľu hľadaním spoločných výzorových znakov medzi mnou a Loli. Oči, zuby…“Číslo 3 prosím.“, prebrala ma do reality pani z recepcie. Opäť ma ovalila nervozita a Loli to zrejme vycítila. Zase začala gravírovať nechtami podlahu a jej príchod do ordinácie vyzeral, akoby sme za sebou ťahali porcelánového psa upevneného na špagáte. Položili sme ju na stôl a celá sa od strachu triasla. Zase sa o slovo začali hlásiť tie výčitky. Bolo nám to vôbec treba? „Viete čo pán doktor, my ideme radšej domov.“ To som naozaj nepovedala, ale moje vnútro to teda hovorilo. Vzali jej krv a ona spokojne odchádzala, pretože si myslela, že je po všetkom. Mne sa začali potiť ruky, lebo som vedela, že sa to celé len začína.

„Výsledky krvi sú dobré, môžeme ju uspať.“ A už aj v sebe mala ihlu, ktorá jej dávkovala sladké sny. Chvíľku sme s ňou ešte pobudli, ale potom nám sestričky povedali, že môžeme ísť, už ju prenesú na operačnú sálu. Kymácala sa síce zo strany na stranu, ako na rozbúrenom mori, ale pripadalo mi, že je ešte dostatočne pri vedomí na to, aby som ju nechala samu na mieste, kde sa bojí. „Už? A nie je ešte skoro? A ja som jej priniesla tričko, v ktorom som spala, aby ste jej ho dali pod hlavu, keď bude po všetkom. Bude mať aspoň trošku pocit, že sme pri nej. Loliiii, môj bogárik, drž sa.“ Bolo to tu, ten pohľad, ten kôpkonešťastnovský posed. Výčitky mi vytlačili do očí slzy. Ale len mierne. Držala som sa. „Ja keby som vedel, že budeš takto prežívať celú situáciu, to by som ju bol býval radšej priniesol sám.“ Nasadila som si slnečné okuliare. „Však ja som úplne v poriadku, už len 12 hodín a ideme pre ňu.“

Prvá hodina, druhá hodina, tretia hodina…čo asi tak robí môj pes. Bojí sa? Spí? Všetko ho bolí? Má pod hlavou moje tričko? Smúti, že je sama v cudzom prostredí? Chýbame jej? Ešte 6 hodín. Ešte 4. Je tu nejak prázdno zrazu. Nikto si tu neotvára hala-bala dvere. Nikto sa nevalí do izby, ako parná lokomotíva. Ďuro stoná. K boľavému chrbtu sa začína pridávať ďalšia z vážnych diagnóz. Prechladnutie. Kýcha a soplí, ochká a vzdychá. „Čo je to pôrod? To trvá pár hodín. Ale také prechladnutie môže trvať aj celý týždeň!“ Je to tu. Réžia Woody Allen, hlavná postava Woody Allen.

Konečne prešlo tých dlhých 12 hodín a ja som sa tešila, ako matka, ktorá prvýkrát odniesla dieťa do škôlky a po nekonečnom dni ide preňho.

„Dobrý večer, prišli sme pre Loli.“

„Počkajte prosím, službukonajúci lekár ju hneď prinesie.“

Nakúkali sme s Ďurom cez sklenené dvere, akoby tam práve Ježiško ukladal pod stromček darčeky.

O chvíľu sa zjavil lekár so sestričkou. „Poprosím vás, aby ste išli s nami, pretože nechce ísť s nikým. Ani sa nepohne.“ Moje citlivé stvorenie. Čakali sme vrtiaci chvost, dvíhanie ďasien, mrnčanie hlásajúce radosť. Ďuro to už nevydržal a už z chodby kričal: „Loli, Loli.“ Nikde nič. Vošli sme do miestnosti s klietkami a v jednej z nich ležalo to naše zúbožené stvorenie. Žiaden vrtiaci chvost, ani iné prudké prejavy radosti. „Prepáčte, to je ten istý pes, čo sme ho tu ráno nechali? Veď ona nejak…zožltla.“ Okomentoval Ďuro aktuálny stav nášho domáceho miláčika. Ja som sa jej vrhla okolo krku ako zmyslov zbavená. „Môj malý nešťastník, teba všetko bolí. Ako sa ty len vieš nešťastne tváriť. Už sme tu, neboj sa.“ Dvaja triezvi zamestnanci veterinárneho zariadenia, dvaja hysterickí majitelia psa a jeden žltý, ledva sediaci vysilený pes. Takto sme tam zotrvali asi desať minút, kým sme mierne vytriezveli a odhodlali sa na cestu domov.

Loli sme nasadili na krk plastový golier, v ktorom vyzerala, ako nejaký kozmický vysielač. Bolo nám ľúto, ako ťažko sa s týmto výmyslom na krku orientuje a tak sme zrealizovali nápad „PataMat“ a z goliera asi 10 centimetrov odstrihli. Ochrannú funkciu goliera sme týmto výborným nápadom úplne zrušili. Loli sa takto veľmi jednoducho vedela dopracovať k lízaniu svojej rany. Hojenie sa predĺžilo. Bola ubolená, nahnevaná a urazená. Darmo sme sa jej prihovárali, otáčala od nás hlavu a moje výčitky svedomia dosiahli úplný vrchol. Ďuro si ako duševnú a telesnú očistu išiel zahrať do záhrady futbal. Skopol záhradného trpaslíka a spomenul si, že má pretrhnutý sval podlopatkový a zapálené všetky nosné, prínosné, nevýnosné a iné dutiny. Ľahol si do postele a tak sa naša izba zmenila na nemocničné oddelenie so zmiešanými pacientmi. Sestrička Júlia kŕmila raz muža, potom psa. Sestrička Júlia masírovala raz muža, potom psa. Sestrička Júlia si hovorila, že sa jej futbalová lopta pod šatami zmenila na basketbalovú a trošku sa sama poľutovala. Došlo jej, že to ona by už mohla byť pod paplónom, rozmaznávaná okolím. Potom sa však zahľadela do kalendára a zrak sa jej zastavil na aprílovom dátume. Uvedomila si, že naozaj už len pár týždňov a bude cez oko ihly pretláčať tekvicu a tak si ešte radšej užívala sestričkovanie a rozmaznávanie tých druhých.

Woody a Loli sú k dnešnému dňu v poriadku. Majú naspäť svoje pôvodné sfarbenia a stavby tela a Júlia je zatiaľ ešte stále nositeľkou tekvice.