Adventné príbehy – štvrtý príbeh

Nedávno sme sa vracali z mesta a ako prepravný prostriedok sme si zvolili mestský autobus. Každý jeden cestujúci sa mi razom premenil na postavičku z komiksu a nad hlavami mali všetci malé bublinky, ktoré vyustíli do jednej veľkej, kde bolo napísané „to sa nedá vydržať“. Ten zápach, čo sa autobusom šíril mi niečo pripomenul.
Bol december roku 2010 a ja som sa ako prváčka odhodlala na odvážny krok a zapísala som sa na predtermín tej najobávanejšej a vraj najťažšej skúšky z angličitny – Anglická lingvistika. Bolo tesne pred vianočnými sviatkami a ja som z tej skúšky odchádzala s dobrým pocitom, ale strašiaky zo starších ročníkov mi tieto moje pocity značne nabúravali. Mala som na sebe silonky, sukňu, blúzku a prešívaný kabát a sedela som už v autobuse na ceste domov. Tešila som sa, že to už mám za sebou, že Vianoce sú už na prahu otvorených dverí, ale čo ak to nevyjde. Dumala som si a pozorovala som vysvietené okná blokov, za ktorými sa asi pieklo, alebo varilo, alebo si tam len tak lebedili pred televízorom. Zrazu som zacítila teplo a ten zápach, presne ten istý zápach, čo je tu teraz, v tomto autobuse. Nedivila som sa, že si ku mne nikto v tom autobuse nesadol. Cesta zo zástavky domov bola naozaj zaujímavá. Šla som celý čas v miernom predklone, aby sa ma mokrý kabát a mokrá sukňa dotýkali čo najmenej. Bolo to síce úplne zbytočné, pretože tá dobre odstatá močovka, v ktorej som celý čas sedela sa vpila už aj do mojich siloniek. Hanba nehanba, smrad nesmrad, ja som sa tešila. Vedela som predsa, že je to znamenie! Tá skuška mi naisto vyšla! O pár dní som si len potvrdila, čo mi sedadlo autobusu napovedalo. Skúška bola spravená a toto bolo jedným z mojich darčekov.
A preto, keď teraz pán, ktorý premenil úplne bežnú cestu autobusom na komiksovú príhodu vystupoval a každý odskakoval nabok, ja som zostala pevne stáť a nechala som sa ním šuchnúť. Chcela som mu vrátiť do šťastie, čo im on pred deviatimi rokmi poslal.
A tak vám milí moji čitatelia prajem krásne Vianoce a krásne dni, otvorené srdcia pre životné zázraky a otvorené oči pre životné znamenia. A mne milý život môžeš i nejak jemnejšie naznačovať, čo, kedy a ako. Ale ľúbim Ťa i keď si niekedy naopak a i keď si úplne obyčajne, lebo aj vtedy vieš byť zaujímavý.