Adventné príbehy – druhý príbeh

Veľmi krátky príbeh o pokojnom a láskyplnom čase adventu.

Z každej strany počúvam, ako si otvoriť v tomto čase srdcia, byť k sebe milí, láskaví a stále je za tým dodatok, že takto by bolo dobré žiť nie len počas času vianočného, ale po celý rok. Súhlasím s tým a som v tejto oblasti veľmi snaživá. Vlastne nie, nie som snaživá, je mi to tak prirodzené a naozaj, takú tú snaživú milotu rozpoznám na kilometre. Pani zlatá, moja milá a pekný deň doladené umelým úsmevom, to vyznieva ako krásna červená ruža v 500 mililitrovej pokrčenej plastovej fľaši s príchuťou oranžovej malinovky. Ale to prirodzené dobro, pekný úsmev, radostný smiech, to je ako kytica lúčnyck kvetov v ľudovom džbáne naplnenom čerstvou vodou.

A tu si tak v tomto čase pohody a vianočného dobra kráčame trhmi a z jedného zo stánkov sa ozýva: „Posledné placky, zlacnené na 2 euráááá kus.“

Ťahám svojho manžela, aby okoštoval zemiakovú placku zo slovenského vianočného trhu, ešte k tomu za zvýhodnenú cenu. Nebanuje, tak sa teda postavíme do radu. Zhovárame sa po maďarsky. Príde na nás rad a ja pýtam jednu placku. Švárny šuhajko mi ju prilepí svojou mastnotou na papierový tanierik a postupujeme v rade k druhému šuhajíkovy za kasou. Tu sa zastavíme a ja sa opýtam Ďura: „Kérsz még valamit?“ (Prosíš si ešte niečo?) Ďuro krúti hlavou sprava do ľava, čo v našich končinách značí nie a šuhaj pokladník pohotovo reaguje: „Hat euró.“ (Šesť eur). Hovorím: „Hat? Však váš kolega povedal dve.“

„Vy viete po slovensky? Tak potom dve.“

Odchádzame a ja ešte začujem: „Joj Paťo, ta ty si taký truľo, na čo si im povedal, že to 2 eurá stojí. Mohli sme od nich vziať viac.“

Nuž, ale ako som bola bývala povedala. Radšej prirodzene jak umelo milo.