A co s totu igelitku?

Významné udalosti môjho života sú v štáte Rumunskom spojené s igelitkou. Keď som sa balila do pôrodnice, tak som svoj zoznam vecí mala zbaliť do igelitky. Látkové tašky do nemocnice nie sú povolené. Pár dní pred pôrodom som kráčala v bielych šatách na miestny úrad. Môj, vtedy ešte frajer, nástojil na tom, aby som svadobnú kyticu a veniec do vlasov dala do igelitky, aby si nikto z okolia nevšimol, že o malú chvíľu už nič nerozdelí, čo osud spojil. Nemá rád pletky. A tak som namiesto malej svadobnej taštičky, vyšívanej drobnými perlami, doladila svoj svadobný vzhľad žlto – modro – červenou igelitkou Lidl. Môžem vás uistiť, že si určite vôbec nikto z okolia nič nevšimol.

A to som sa ja, eko žena na toto podujala? Však ja vôbec nie som igelitková. Pud nie sebazáchovy, ale svetazáchovy som v sebe niesla už od mala. Kým moji mládežnícki rovesníci skrývali pod bundami fľaše alkoholu, ja som na tajňáša chodila zbierať za blok odpadky. Potom sme s kamarátkou Zuzou vyrobili bábiky životných veľkostí z papiera, roliek, plastu, vlny a látok. Zuza túto, 150 centimetrov vysokú stvoru, podarovala sestre k narodeninám. Dodnes mi nejde do hlavy, prečo jej sestra trasľavým hlasom povedala: „jéééj Zuziii, to si nemusela.“ K ďalším ekologickým aktivitám môjho ranného života patrilo: zbieranie hliníka, vystrihovanie akýchsi čiarových kódov začínajúcich číslicou 8, zber papiera, kedy sme s kamarátkou Stančou vozili papier do školy v starej bugyne a domov potom viezla v tej bugyne ona mňa. Prispeli sme k čisteniu okolia aj tým, že sme si za blokom pri stromoch vyrobili „domy“. Stanča bývala v kríkoch, ja na agáte. Mali sme tam skrine – povianočné vyhodené borovice, stoly, kuchynský riad, čajový servis a toto všetko sme pozbierali z okolia. Prešlo naozaj veľa času a niekedy sa mi darilo žiť menej, niekedy viac ekologicky, ale tuším ma život zavial do Rumunska aj preto, aby som si mohla niektoré veci uvedomiť a ujasniť.

Pokora, prvý schodík. Keď sme sa spoznali s Ďurom, bola som tak trošku rozmaznaný spratek. Aj keď som si na technológie nikdy nepotrpela a dodnes mám tlačidlový mobil, ktorý zapínam tak raz mesačne, keď sme sa spoznali, mala som nový laptop. Ďuro nemal nič. Vidieť sa teraz takto v spätnom zrkadle mi príde smiešne. Tvárila som sa pyšne, že ja mám pekný laptop a že dostať ho, ako dar od rodičov pre mňa bolo niečo bežné a normálne. Pamätám si ešte, ako k nám prišiel prvýkrát na návštevu a ako som naňho chcela zapôsobiť tým, ako žijeme. Ako všetko máme. A ani neviem, či ma život prefackal, či ma len mierne poštípal, aby som sa prebrala k jednému zo svojich základov. Skromnosť a pokora. Často počúvam, že skromnosť sa nenosí a dnes sa taký človek stratí. Treba byť dravý a bojovať. Ale ja nie som bojovník, lež mierumilovník. Mám dnes oveľa „menej“ a mám vlastne oveľa viac, ako som kedy mala. Každý večer dokážem s čistým srdcom poďakovať za všetko, čo mám. Za zdravých rodičov, za zdravé sestry, za zdravé dieťa, za muža, s ktorým sme už čo to preskákali, za psa, ktorého napriek všetkým jeho vrtošstvám veľmo ľúbim. Aj za lepšie, aj za ťažšie chvíle.

Smetie, druhý schodík. Snažím sa produkovať čo najmenej smetia. Zase spomínam. Tie časy, keď sme si zavolali na pevnú linku: „Čau, nejdeš vyniesť kôš?“ A potom kamarátka s oranžovým a ja s hnedým košom, smerovali sme k bedniam, potom na pletky pod bránu a potom domov vymyť kôš. Žiaden plastový sáčok. Zvykla som poslednú dobu počítať koľko plných sáčkov smetia za týždeň vynesiem. Maximálne dva. Nedarí sa mi žiť úplne bez odpadu, ale chcela by som klesnúť na jeden sáčok týždenne. A najradšej by som sa vrátila k hnedému košu bez sáčku.

Hygiena, tretí schodík. Hodinové sprchovanie, hektolitre vody, každodenné vysedávanie vo vani, množstvo kozmetiky. Pred niekoľkými rokmi som mala 4 parfémy, 20 ceruziek na oči, šampóny a tekuté mydlá rôznych vôní, na každý deň iné. Dnes? Povedala som si, že po narodení dieťaťa sa začnem otužovať a tak sa sprchujem v studenej vode, mydlo používam klasické, len na podpazušie a nohy. Keď situácia nie je kritická, umývam sa len vodou. Raz za týždeň si doprajem teplú sprchu a teším sa na ňu. Namiesto vložiek používam menštruačný kalíšok, voňavku mám už len jednu a maľujem sa už len veľmi veľmi zriedka kedy.

Upratovanie, štvrtý schodík. Voňavučké, novučké posteľné prádlo každý týždeň, voňavučké šaty v skrini, práčka zapnutá každý deň. Dnes? Posteľné prádlo nemením každý týždeň, dávam paplóny vetrať na šnúru. Nedávno som čítala typ, ako na veci, ktoré boli oblečené len párkrát a nie sú špinavé, ale to nutkanie vyprať ich nás máta. Stačí ich dať vetrať do záhrady, alebo ak bývate v bloku, zavesiť na okno. Z množstva čistiacich prostriedkov mám doma akurát prostriedok na umývanie riadu. Ten používam skoro na všetko. Keď nie ten, tak použijem obyčajnú sódu bikarbónu. Moja mama stále hovorila, že poriadok je dušou všetkého. Mne to pripadalo prehnané, ale je to pravda. Niekedy mám pocit, že som preplnená. Vecami, knihami, oblečením, ľuďmi, informáciami. Zrkadlí mi to môj vnútorný stav a kontrolka svieti, treba upratať. V dome aj vo vnútri. Darmo budem sedieť v jagavo čistom dome, keď budem mať v sebe bordel. Tak, ako skriňu, je prospešné pretriediť aj myšlienky a upratať v sebe. To sebaupratovanie môže trvať oveľa dlhšie, ako upratovanie domu, ale stojí to za námahu.

Šatník, piaty schodík. Aj ja som nakupovala, ako blázon a všetko sa mi páčilo, kým som bola v obchode a potom mi to stálo v skrini. Od istého času som si povedala, že do nákupného centra nevkročím a naozaj som prišla na tom, že ma tam v skutočnosti nič netešilo. Nakupujem veci z druhej ruky, tiež už ale nie hocičo a všetko. Inšpirovaná jednou mladou dámou (od ktorej je aj ten vyššie spomínaný typ na osvieženie prádla), od augusta začínam polročný nakupovací detox. Znamená to, že sebe pol roka nič nekúpim, aj keby to malo stáť 1 lei. Zámerne píšem, že sebe, pretože mám mániu kupovať Leile hračky a milé veci a ko-čia-re. Leilin vozový park má zatiaľ šesť kočiarov, retro, neretro, štýlové, klasické, no chystám sa aj na eko kočiar, ktorý je vyrobený z recyklovaných plastov.

Jedlo, šiesty schodík. Každý týždeň sa snažím spraviť jedálny lístok, aby som naozaj kúpila to, čo potrebujeme a čo zjeme. Najradšej kupujem miestne veci z trhu a od susedov. Neviem už presne, kedy a kde a kto robil prieskum, no Rumunsko vyšlo ako krajina, ktorá má veľký podiel zdravých potravín. Neznie už len to samotné „zdravé potraviny“ zvláštne? Veď to, že potrava má byť zdravá by malo byť úplne prirodzené.

Pohoda, siedmy schodík. Darmo budem zdravo jesť a denne sa hýbať, keď budem z celého konceptu ekologického a zdravého života v strese. To by bolo ako zabehnúť 10 km, prepotiť tričko a potom zjesť desať hamburgerov s hranolkami. Efekt nulový, alebo možno aj negatívny. Ja budem radšej ležať na gauči a jesť jahody, ako byť v strese z toho, koľko mi ešte krokov chýba k dosiahnutiu denného limitu pre zdravie. Duši treba venovať rovnaký čas, ako telu. Možno aj viac. Vlastne, bolo by dobré nájsť rovnováhu. Ak potrebuje viac času duša, venovať sa jej, ak telo, venovať sa jemu.

Čo by som ešte chcela do pol roka zmeniť?

-menej sáčkov a plastových tašiek

– žiadne telové mydlá a šampóny v plasových fľaštičkách

– žiadne čistítka do uší (ešte neviem, čím ich nahradím)

– menej cukru v jedálničku

– menej smetia

– viac porozumenia voči iným a ešte menej súdenia

– menej internetu

Sedem schodíkov. Na každý deň jeden. Áno, stretávam sa s názorom, že som smiešna a že sama svet nespasím. Áááále, čo by nie. Začnem ja, pridá sa Marika, Erika, Karla a už sme 4, potom jej muž a brat jej muža a bratranec sestrinej tety a tak to pôjde až do spasenia sveta. Toto nie je len o čistení planéty Zem, ako niečoho, čo je mimo nás. Vnímam to, ako oveľa hlbšie prepojenie. Čistota planéty, čistota človeka, čistota slov, ktoré vyslovíme, čistota skutkov, ktoré vykonáme, čistota vzťahov, ktoré žijeme (tu sa mi podaril vtipný preklep a pôvodne som napísala: čistota vzťahov, ktoré žujeme. Áno, často tie vzťahy aj žujeme.) Nie som guru čistoty, len jeden z parašutistov púpavy, no keď sa púpava rozfúkneme, bude tých parašutistov všade viac. Pridajte sa.