Všetky moje ženy I

Po zmene času.

„Mami, koľko je vlastne hodín?“

„9:30, tie hodinky sú už prestavené.“

Otec: „Počkaj, pozriem sa na mobil, 9:30.“

Mamka: „Tak to ešte nemáš prestavené.“

Pred Vianocami.

„Jáááj, o týždeň sú Vianoce.“

„Ako o týždeň, veď ešte tri týždne.“

„Tak tento už nepočítam a potom od pondelka, je tu v nedeľu už streda.“

Moja mama, to je bojovník za videnie vnúčat v dobrom svetle.

„Preto je taká, lebo jej idú zuby.“

„On je len unavený.“

„Je len hladná, to je celý problém.“

Podľa mojej mamky idú zuby naším deťom od narodenia až po (zatiaľ 16 rok).

Moja mama, to je pokoj.

„Zvládneš to. Všetko bude dobré.“ Moja mama má až nadpozemský dar ukľudniť situáciu. Keď mi tŕplo celé telo a mala som pocit, že sa nedokážem nadýchnuť, mama ma chytila a povedala, že všetko je v poriadku a ja som jej uverila a podarilo sa mi nabehnúť na normálny dýchací rytmus.

A keď sme sedeli v dusnej nemocničnej izbe, ja som mala 4 roky a nechápala som, čo sa deje. Mama to vedela a predsa bola pokojná.

Moja mama, to je MacGyver.

Ničoho sa nebojí, všetko opraví, zalepí, zašije, vymyslí, dokreslí, zamaskuje, zakamufluje.

A táto krásna žena si myslí, že kým bola mladá, mala dobrú postavu, ale že by mala predať štafetu krásy mladším a krajším.

Nati – 39

Nati, to je moja sestra.

Moja najstaršia sestra, ktorá, keď odišla do Londýna, preplakala som za ňou celý týždeň. Potom som sedela sama doma pri pevnej linke a nacvičovala si frázu: „Hello, can I speak to Natalia, please?“

Nati, to je živel.

Ochotná pustiť sa do nečakaného a zložitého. Ochotná pustiť sa do neistého. Vyštudovala vysokú s dvoma malými deťmi a psom. Miluje jedlo, tanec, život, je to pulzujúca krv a mlieko. Chráni a zastáva sa ma, akoby som bola jej dcéra. Bojovala za mňa, keď som po prvýkrát chcela ísť neistou cestou na balkán a bojuje za mňa a za moju lásku aj dnes a aj proti všetkým.

Nati, to je penzión pohody a príjemností.

Skúste k nej raz zazvoniť, ona každého privíta, aj keď práve vysáva, žehlí, číta. A skôr než si sadnete k stolu, je pred vami polievka, čaj, vyprážané mäso, torta, keksy.

Nati, to je záchranár.

Z ulice privedie domov každého psa. Stále je to len na chvíľku…a tá chvíľka trvá niekoľko rokov.

A táto krásna žena vraj nemá vhodné krivky.

Gabi – 37

Gabi, to je moja sestra.

Moja druhá sestra, ktorej som ako dieťa robila zle. Vyjedala som jej tajne schované čokoládky.

Gabi, to je prvá pomoc.

Milostná nehoda, umierajúci pes, zabudnutý vodičák, pokuta v Grécku…v akomkoľvek som bola probléme, moje prvé volanie o pomoc smerovalo ku Gabi a vždy mi pomohla.

Gabi, to je pevná vôľa.

Vyštudovala jednu z najťažších škôl. Nebola nikdy športovec, no po pôrode začala cvičiť a tento rok zabehla svoj prvý Maratón…však sme si aj fajne poplakali v cieli.

Gabi, to je energia.

Pre mňa Gabi predstavuje silu a energiu. Mám pocit, že vždy všetko zvládne a že sa jej nikdy nič nemôže stať.

A táto krásna žena sa hanbí za svoje boky a myslí si, že je tučná. A že vidno, že má jednu polku tváre inú, ako druhú.

Karolína – 16

Moja neter Karla. Od malička som ju chodila kúpať, česať, kŕmiť a ona mi túto moju starostlivosť opätovala kúsaním do líca, trhaním vlasov a podobnými prejavmi lásky.

Karla, to je pozorovateľ.

Má výborné pozorovacie vlastnosti. Pôsobí síce mlčanlivo, no dokáže si na ľuďoch všimnúť veci, ktoré pozornosti iným ujdú medzi prstami. Dokáže zachytiť nelogické vyjadrenia a poukázať na ich vtipnú stránku.

Karla, to je môj parťák.

Od mala som ju brávala kam som mohla so sebou. Keď som mala ísť niekam, kde som vedela, že ma čaká niečo nepríjemné, vzala som ju so sebou a hneď som sa cítila lepšie.

Karla, to je podpora.

Keď mala rok, držala som ju za ruky a učila ju chodiť. Prvé kroky spravila u nás, na chodbe. Keď mala ona 13 rokov, prežívala so mnou moje najťažšie obdobie a držala za ruku ona mňa.

A toto krásne dievča sa hanbí za svoje kilá, strojček a za svoju pleť.

Lulu – 7

Moja neter Lulu, ktorá od narodenia po celých 12 mesiacov nevydávala iný zvuk, ako plač. Toto obdobie by som, bez akéhokoľvek materinského pátosu o tom, že deti sú dar, označila za obdobie dojčenského hororu.

Lulu, to je život.

Miluje jedlo, tanec, operu, ľudovky, balkánske piesne, árie, symfonický orchester, spánok, hladkanie. V školskej jedálni chodí pre duple a keď cíti neprávosť, pustí sa aj do starších. Dávajte si pozor, lebo toto dievča má uši a oči všade.

Lulu, to je detstvo.

Má 7. Nepozná hodiny, myslí si, že noc a deň určuje tma a nie hodiny. Robí jej problém spočítať 2 + 2 a každý deň sa pýta: „Už je piatok? Zajtra idem do školy?“ Hrá však na husle, spieva, lyžuje, leňoší, dá do vrecka psa, ktorý je väčší, ako ona.

A toto krásne dievča sa hanbí za to, že má chlpaté nohy.

A aj ja som svoja žena.

A aj ja dokážem mojím ženám vyčariť na tvári úsmev, poradiť, pohladkať, upokojiť.

A aj ja sa habím za to, že mi brucho zdobia jemné chĺpky.

Ale…moje ženy sú pre mňa dokonalé. Moja mama by nemala predať štafetu mladšej, mala by ju držať v ruke kým môže, Nati by nemala schudúť, Gabi by sa mala usmievať a tá zmenená polka tváre je len znakom výhry nad jej bývalým ochrnutím, Karla by mala ukazovať svoj strojček a jej odvahu nosiť ho denno denne, Lulu by mala nosiť na svojich koncertoch vo filharmónii krátke sukne a ja by som mala pokojne nosiť dvojdielne plavky, pretože sme zdravé, plné života a máme krásne úsmevy.