Prvý marec

Nie prvý január, lež prvý marec bude deň istej zmeny v mojom živote. Cítila som to tak, aj keď som presne nevedela, konkrétne o akú zmenu pôjde. To šteklenie v bruchu ale naznačovalo, že sa niečo udeje. Nie, na pôrod som ešte nepomyslela. Vytiahla som teda 28.02.2019 svoj zápisník a zapísala si, čo všetko chcem 01.03.2019 stihnúť. Aha, takže môj život sa dňom prvý marec stane usporiadanejším, porozumela som svojmu odkazu a horlivo zaznačovala do notesa svoje novoročné usporiadané živo-bytie.
Ráno a doobedu: vstať skoro, vypiť pol litra citrónovej vlažnej vody, prečítať pár strán z knihy, ísť do obchodu, pripraviť kvások na chlieb, ísť do obchodu, zamiesiť kysnuté cesto na „papanaše“ (niečo, ako naše šišky), ísť vonku so psom, povysávať, pozmývať, najesť sa, navariť obed, nezabudnúť na desiatu – jedna mrkva denne.
Poobede: ísť do mesta, vymyslieť 29 drobností na mužove narodeniny, odniesť kamarátke papanaše, nakúpiť suroviny na tortu, nakúpiť potraviny na celý týždeň, zriadiť si stránku, kam budem pravidelne prispievať, napísať poviedku o sove, zašiť deravé veci, spraviť aspoň jeden vianočný darček (áno, ja už začínam), uháčkovať sieťku.
Večer: zamiesiť cesto na chlieb, ísť so psom na prechádzku, vymyslieť jedálny lístok na celý týždeň, zacvičiť si jógu, zacvičiť si tvárovú gymnastiku (ešte stále nemôžem uveriť, že som z hľadiska veku zaradená do kategórie „geriatrická rodička“), uskutočniť cvičenie, ktoré ma zbaví tinitusu.
Všeobecný zápis nie len na dnešný deň bol: udržiavať v dome ne-us-tá-le poriadok, čo znamená stále umytý riad, stále povysávané a pozmývané a dom, bez jediného kusu oblečenia pohodeného na stoličke.
Šteklenie mi nedalo, začala som už 28.02., deň pred veľkou pozitívnou zmenou. Ak chce človek začať vlastnú zmenu, netreba otáľať a odkladať, dôležitá je už samotná príprava pred veľkým dňom. A tak bol posledný februárový deň dom uprataný, ako na štedrý večer.
01.03.2019 – Rumuni dnes oslavujú deň príchodu jari.
Ráno, nezaháľam, idem podľa zápisníčka. Vstávam skoro, pijem 750, nie 500, ml vlažnej vody, idem so psom, miesim cesto, všetko ide hladko. Cítim, že vo mne vibruje nový život, okrem toho, v maternici. Ten taký duševný nový život. Všetko stíham, cesto na papanaše krásne kysne. Vyprážam, čítam, všetko stíham. Papanaše sú nadhrné, nafúknuté, s dierkou v strede a kysnutou guličkou navrchu. Ako z reštaurácie. Ochutnávam…zdanie klame. Sú nádherné, ale tvrdé. Nevyšli podľa mojich predstáv, ale nevadí, vôbec to nevadí, kamarátke snáď spravia aj tak radosť. Veľmi po nich túžila. Ak ich aj nezje, aspoň si ich odfotí. Poobede som pekne oblečená, vychystaná uskutočniť svoj ďalší krok, návšteva mesta. Už ráno som sa cítila akosi veľmi tehotná, ale ten skutočný hrom udrel až v meste, kedy som si uvedomila, že mám prejsť niekoľko kilometrov po vlastných nohách. Tlaky na kadejaké partie môjho tela mi môj pohyb značne znepríjemňovali. Je to tu, aj mňa zmohol syndróm tehotenskej, medvedej chôdze. V meste sú davy ľudí. Všetci nakupujú „marcišoare“ (drobné darčeky pre nežné pohlavie). Snežienky, koše kvetov, brošne, náramky sa ponúkajú naozaj na každom rohu. Ulicami prechádzam s ťažkosťami, no náladu mi dvíha, že ma napriek lopte pod šatami zatiaľ každý oslovil „slečna“. A každý mi prial ľahký pôrod…keď si kúpim marcišorku. Ja som im uverila, že budem rodiť ľahko aj bez toho, aby som si za to prianie u nich zaplatila. A tak sa mi ten môj prvý zmenený deň akosi zvláštne mieša. Najprv mi krásne vykysne cesto, ale šišky sú tvrdé. Potom sa mi ťažko chodí, ale v obchode vidím pokladníčku, ktorá je plná energie, oblečená v tradičnom mužskom rumunskom odeve, na uchu má červenú bombuľu a dvihne mi to náladu. Potom mi na verejnej toalete stúpne na nohu nedočkavá slečna, ktorá ani nepočkala, kým vyjdem z úzkej kabínky, ale od cigánky kúpim dve brošne a ona mi dá zľavu 20 centov a popraje zdravie a ľahký pôrod. Potom ma skritizuje muž s amputovanou nohou, že pred ním odvraciam zrak a nedám mu žiadne drobné, ale v obchode sa nado mnou zľutuje predavačka a dá mi pri pokladni darček – pozornosť predajne. Potom kamarátke s nadšením nesiem dar…
Večer prichádzam domov úplne, úplne vyšťavená. Riad neumývam, podlahu nezmývam, so psom už nejdem, jógu už nevládzem, pískanie v uchu a ostatné nestihnuté veci počkajú do zajtra. Vonku dnes bolo naozaj krásne, prišla jar. Zajtra o tom napíšem a odfotím k tomu snežienky, ktorými je posiata celá naša záhrada. Odpadávam, zaspávam. Vstávam o pol hodinu, nemám vzduch, tečie mi krv z nosa, dieťa má z môjho močového mechúra trampolínu. Odkedy som dala kamarátke vytúžené papanaše, neozvala sa.
02.03.2019
Jar je tu. Pozerám do svojho zápisníčka. Dnes by som mala odložiť zimné veci a nafotiť snežienky. Odťahujem záves. Zimné veci neodkladám, prišla zima. Vonku sneží. Kamarátka nevolala. Podľa môjho muža si pri jedení šišiek vylomila zuby a preto mi nemôže zavolať.
Prvý marec mi teda ukázal, že život je presne taký, aký bol celý môj deň. Plný nepredvídaných okolností s vlastnou predstavou o tom, ako by mali veci vyzerať. Zaujímavý a napínavý.
Zápisník je dobré mať, nápady tam zapísať, ale je dobré, nechať sa aj prirodzene unášať.
A dobre, že ešte napadalo snehu, aspoň môžem ešte praktizovať svoj každodenný otužilecký rituál.