Veď, teším sa, či?

Ja vám mám taký zvláštny pocit posledné obdobie. Či, čo. Či, ako to pomenovať. Či, ako sa dnes moderne hovorí a výmične to použiejm aj ja: „Či?“

Bola som odprevadiť svoju neter na prijímačky na konzervatórium. Krásna budova, tajomné chodbičky, zvuk hudobných nástrojov spoza dverí, deti čakajúce, tak trochu nervóze, na ich veľký deň. Prechádzala som sa po budove a na tablách, zavesených po bočných stenách chodieb, som hľadala svoju kamarátku Zuzu, ktorá tu chodila do školy. Spomenula som si na to, ako sme v zime spolu utekali na autobus a jej pri skoku cez jarok veľmi smiešne nadskočila čiapka, spomenula som si, ako jej spadol lesk na pery, keď utekala na autobus a ona ho začala zbierať zo zeme a mala potom celé ruky mastné, ako sme sa ponáhľali, zase, na autobus a nevedeli sme kam schovať zmrzlinu, tak sme ju hodili do kabelky a odtiaľ nám potom kvapkala na dlážku autobusu (to by sme asi lepšie obstáli, aj my, aj šofér, keby sme ju zjedli v tom autobuse), ako sme chodili na predstavenia a potom sme špehovali chlapca zo staršieho ročníka…Ja som mala vždy tak trošku pocit, že som na to konzervatórium mala ísť, ale nešla som. Lebo som si zapísala do vlastného presvedčenia, že herci nemajú peniaze a ťažko sa im žije. A teraz, keď som v tej budove bola po toľkých rokoch, videla som, ako pred jednými dverami sedí mama dievčiny, ktorá v triede hrala na klavír. Tá mama sedela celý čas so zavretými očami, ruky spojené v nádej, hlava sklopená, plne odovzdaná momentu a viere v to, že jej dcéru na túto školu prijmú.

A potom prišlo vyhlásenie aj ku nám. Lujza, prijatá. Spomedzi veľa detí, môžem otvorene povedať, že bez vážnej prípravy a bez odbornej pomoci. Pár dní pred prijímačkami sme jej pomohli s valčíkom, polkou, ľudovkou a etudou – odborná komisia – babka, nagyi a ja. A predsa ju prijali. A viete, ako sa z toho tešilo okolo?

• „Konzervatórium? Veď má na viac.“
• „Prečo konzervatórium? Prečo nie gymnázium?“
• „Dá sa to ešte zmeniť?“

A takéto podobné povzbudivé slová padali na hlavu 15 ročnému dieťaťu, ktoré USPELO. Ja to zopakujem, ako pani dôležitá. USPELO. Prečo? Už sa nevieme tešiť? Má na viac? Má presne na toľko, na koľko to dokázala. Prečo nie gymnázium? Lebo tam by jej duša asi nezapasovala. Dá sa to ešte zmeniť? Dá, ale na čo, keď to život zariadil takto.

Bola som minlý týždeň na predstavení Lucie Siposovej, ktorá na záver povedala, aby sme žili život podľa svojho srdca a duše, lebo, ak tak nebudeme robiť, niekde sa to nepríjemne ukáže. A, mám známu, ktorá vyštudovala konzervatórium, mala krásne stredoškolské časy a teraz prežíva krásne dospelácke časy, ako pokladníčka v Lidli a viete čo? Je so svojim životom najspokojnejšia a najšťastnejšia.

A ešte jedno A , trošku mimo tému mám na záver. A, ja som minule šla okolo trafiky a zašteklilo ma v bruchu. Také tie motýle radosti a vzrušenia, no a tá trafika na mňa tak žmurkala, že som vošla dnu a povedala som pani obsluhujúcej, aby mi povedala, ako mám vyplniť tiket, lebo cítim motýle v bruchu a že určite vyhrám. Celá vzrušená som vyškrtala 5 čísel a na druhý deň som vôbec nič nevyhrala. Ale v bruchu ma šteklí ešte furt, tak si vravím, že to na mňa asi žmurká Pán Božko, že mi je fajne na svete.