Gabi, bosorka a víla v jednom

Keby si si mohla vybrať 3 pojmy, ktoré by najlepšie vystihli Gabi, ktoré by to boli?

Vždy plná energie, skoro stále s úsmevom na perách, celoživotne pestujúca pekné nohy.

 

Aká bola malá Gabika?

Blonďavá, oblečená do tesných nohavíc a s chlebíkom v ruke.

 

Dá sa povedať, že sa dnešná Gabi podobá na tú malú, alebo sa úplne zmenila? (V čom sa zmenila, v čom zostala malá Gabi?)

Keď som bola, po niekoľkých rokoch, na stretnutí zo školy, spolužiaci povedali, že som sa vôbec nezmenila. Podľa fotky zo škôlkarskeho tabla by ste ma určite spoznali. Krásne výrazné líčka mi ostali, ale nenosím už veľkú bielu mašľu. Ako malá som s otvorenými ústami pozerala romantické filmy, pri ktorých som častokrát plakala a to mi ostalo dodnes. Už vtedy som bola schopná pozerať dookola Annu zo Zeleného domu a je to tak aj dnes, aj keď už presne viem celý obsah a scenár.

Ako dieťa som milovala chlieb so salámou, hot dog a sladké, teraz už mäso ani sladké jedlo veľmi nejedávam.

Stále som bola a som až príliš zodpovedná s veľmi pevnou vôľou, nikdy sa nevzdávajúca a do cieľa sa snažím dôjsť, aj keby to malo byť cúvaním. Od mala som na seba prísna a skromná, voči sebe šporonlivá, no veľmi ma teší robiť radosť iným. Milujem, keď sa druhí tešia.

Čo bola doteraz tá najťažšia životná skúška?

Fúha, ťažko sa mi na toto odpovedá. Tých skúšok bolo niekoľko. Jednou z nich bolo udržať rodinu a docieliť, aby môj muž „nevedel bezo mňa žiť“. Bolo veľmi ťažké budiť sa do rán, kedy som vedela, že sa môj muž nechal opantať inou ženou. Považujem to za najnáročnejšie obdobie v mojom živote. Dodnes netuším, ako som to celé tak elegantne, bez hystérie zvládala, aj napriek tomu, že som bola, podľa mňa, veľmi mladá.

Veľmi ťažké bolo aj obdobie vysokej školy, lebo žiaľ, som typ, ktorý, čo nevidí a nechytí do ruky, sa ťažko naučí, takže anatómia bola náročná, aj keď som ju vedela od A po Z. No veľmi mi chýbala tá praktická stránka. Keďže beriem veci zodpovedne a snažím sa vedieť všetko, celých 6 rokov na veterine bolo pre mňa náročných. Zo stresu v poslednom, štátnicovom, ročníku, som na dobu šiestich mesiacov stratila menštruáciu.

Životná skúška bola aj to, keď som sa vydala. Kým sa naučíte spolu žiť, prejde pomaly 20 rokov. Kým sú chlapi mladí a deti malé, vymýšľajú kadejaké hlúposti, zrazu prejde 15 rokov, deti vyrastú a celé sa to otočí. Ženy sú samostatné a muži ich zrazu potrebujú viac. Je to zvláštne, ale pravda je aj to, že muži dospievajú o dosť neskôr a kým prídu na to, že vás potrebujú, je už celkom neskoro.

Veľmi ťažká bola pre mňa aj predstava, že by sa mojej mamke mohlo niečo stať. Som totiž presvedčená, že mamy sú večné a nesmrteľné. Minulý týždeň v stredu mi isto pribudlo zopár šedín, čo je pre mňa dosť veľká trauma (smiech) – sivé vlasy a bežky sú smrť.

 

 Čo o tebe hovorí tvoj muž?

Podľa môjho muža som bosorka a zároveň detektív oriešok. Hovorí tiež, že nie som hysterická a že som nesmierne trpezlivá.

 

 (Si) Permetum mobile, alebo spiaca krásavica?

Som perpetum mobile, v žiadnom prípade nie spiaca krásavica, aj keď krásavica som, no spím veľmi málo.

Tvoj najsilnejší zážitok vôbec.

Moje deti sú a boli mojim najsilnejším zážitkom. A veľmi silný zážitok bol, keď sa môj muž stal majstrom sveta. Počuť slovenskú hymnu, kým stál na stupni víťazov bolo niečo tak silné, asi ako keď vyhrala Petra Vlhová Veľký glóbus.

 

Aký je tvoj voľný čas?

Ja mám život vypočítaný na sekundy a každá voľná sekunda je využitá na šitie, beh, skialpy a na prechádzky v lese so psami.

 

Čo pre teba znamená les?

Je to moja oáza pokoja, môj druhý domov.

 

Čo, podľa teba, definuje tvoju ženskosť?

Po fyzickej stránke moje boky, ktoré ma trápia celý život a pritom sú také sexi a sú snom viacerých žien.

Po duševnej stránke definuje moju ženskosť to, že som citlivá a romantická Anna zo Zeleného domu, potom moja empatia, úsmev na perách a ťažko hovorím nie. Dnes som si napríklad vypočula, že som slnko, ktoré ľuďom pomáha. Rada počúvam starých dedkov v ambulancii. Majú ma radi. Pre mnohých som bútľavou vŕbou, ľudia sa mi radi zdôverujú so svojimi ťažkosťami a myslím, že som obľúbená. Ľudia v mojom okolí majú pocit, že ich slová unesiem s úsmevom na perách.

 

 A je to naozaj s úsmevom?

Častokrát áno.

Ako sa dokážeš zo všetkého stresu odreagovať?

Pomáhajú mi: les, šitie a skialpy.

 

 V čom si pravý baran (25.03.)?

Som vraj veľmi tvrdohlavá, ale ja si myslím, že už mám rohy mierne obrúsené.

 

Tie rohy ale určite pomohli pri vytrvalosti na maratóne, aké to bolo?

Keďže som si dala záväzok, že sa 4 roky po pôrode začnem venovať svojmu telu, tak som skúsila začať behať. Mala som pocit, že keď som dobehla 500 metrov, že to je už môj maratón. Ale ten pravý maratón prišiel až trošku neskôr a úplne nečakane.

Keďže ja som odvahu prihlásiť sa nemala, môj manžel to vyriešil za mňa. Jedného dňa prišiel domov a povedal: „Gabinka pobehneš polmaratón.”

„Ja????? Veď som v kuse behala len 10 km.”

„To dáš, neboj sa.”

Na štart som prišla v ružovom tričku a v čiernych legínach s heslom: „Keď to nejde, nech to aspoň vyzerá.” Mala som šťastie lebo na štarte som stretla kamarátku Silviu a dohodli sme sa, že pobežíme spolu. Mala som vo vačku cukor, magnézium, dobrú náladu a úsmev na tvári. Po štarte sme sa s úsmevom rozbehli a ja som sa stále obzerala okolo seba, kde koho známeho uvidím, no Silvia ma zahriakla, nech si šetrím sily, lebo sa zbytočne vyčerpám.

Na prvých 5 km sme mali aj nápadníkov, ktorých odradil počet našich detí, ale úprimne nám spríjemnili maratón a veselo sme pokračovali ďalej. Na Aničke som počula svoje meno, kde mi kývali susedia. To ma povzbudilo a bežali sme ďalej. Bolo úžasne sledovať, ako Vás ľudia poháňajú vpred. Tá sila, emócie boli hnacím motorom. Dostali sme sa so Silviou na 17 km, na Watsonovu ulicu, kde som zbadala televíziu. Silviu som chcela povzbudiť, že sme v telke, že sme slávne, ale pravda bola tá, že Keňania šli už dávno druhé kolo a do cieľa, kým my sme sa ledva dostavali na úroveň 18 km. Keď sme už boli blízko cieľa, na Hlavnej ulici, nič som nerobila len hľadala svoju rodinu, ktorú som aj našla. Keď mi zavesili medailu na krk, čo som nosila miesto šperku do práce celý týždeň, všetci sme si svorne poplakali. Samozrejme od šťastia.

Neverila som, že to dokážem odbehnúť, ale vzdať som sa nechcela. Bol to zážitok na celý život a nikdy na to nezabudnem.

Odvtedy som stála na stupni víťazov niekoľkokrát s mojím psom Iggym, ale ten prvý polmaratón bol a navždy bude pamätným dňom.

Prečo Ťa oslovil práve beh?

V danej chvíli sa mi to videlo, ako najjednoduchšie riešenie športu a pohybu, ale zároveň najťažšie.V zime beh nahrádzam skialpom. Skialp je moja láska. Milujem tú slobodu, prírodu a voľnosť, ktorú skrz tento šport prežívam. Niekedy si skoro ráno nadávam, že prečo si radšej nepospím, ale vždy ma potom hreje pocit, že je 8 hodín ráno a ja už mám odtrénované a môžem si s úsmevom vypiť kávu.

 

Viem, že si milovníčka psov, povedz nám niečo o tých vašich.

Psy su moja láska…no dobre, nie vždy. Keď zbieram chlpy, tak mám chuť ich darovať (ale nie tak naozaj). Máme 2 psov a oboch som si vyberala pohľadom do očí. Musím povedať, že Iggy bol láska na prvý pohľad. Žiaľ, nebol voľný, ale osud to chcel tak, aby nakoniec predsa len skončil u nás a my sme boli ochotní cestovať preňho až do Francúzska. Pes je tvor, ktorý Vám ukáže rôzne cesty životom a rôzne smery. Vlastne aj Iggy ma priviedol k športovaniu a k behu. Je neodmysliteľnou súčasťou môjho pobytu v prírode. Niekedy sa už skrýva pred mojimi nápadmi pod paplón. Psy mi ukázali aj kus sveta, iné mestá, štáty,  kaviarne, zážitky. Nikdy ma nesklamali, vždy sa tešia, keď ma vidia a svoje srdce mi vracajú pri pretekoch, keď ma dotiahnu do cieľa. Rufi je pes s veľkým P. Je to taký hnedý šašo s veľkým srdcom. Okrem iného je aj majster sveta a preto má mnoho vecí odpustených. Iggy je náladový aristokrat, ktorý sa dokáže uraziť za čokoľvek.

Život bez psov si už ani neviem prestaviť. Náhodou by sa mohlo potom stať, že sa vyspím, že mi nikto ráno nebude kňučať do ucha a pozerať priamo do tváre. Alebo by sa stalo, že by som si dokázala v posteli vystrieť nohy. Pes znamená veľa obety a zároveň veľa radosti. Moja mamka sa ma zvykne pýtať, či sa nebojím chodiť sama do lesa, no ja nikdy nechodím sama. Odkedy mám psov, sme vždy partia. Ideme spolu, často sa prichytím, že sa usmievam a som šťastná, lebo oni sú tiež šťastní, keď si len tak voľne behajú lesom. Máme doma pravidlo, že láska sa nedelí, ale násobí.

Z lásky ku psom a ku behu vznikol aj môj projekt Bosorkin canicross. Je to moje veľdielo. Milujem to, aj keď je to každý rok náročné zorganizovať. No ten pocit po preteku je pre mňa viac ako samotná výhra a to, že môžem pomôcť organizáciám, ktoré sa starajú o opustené zvieratá ma hreje pri srdci.

Život so psom je podobný životu s dieťaťom. Stojí to nesmierne veľa času, lásky a obety, ale keď si získa Vašu dôveru všetko Vám mnohonásobne vráti. Nikto iný Vám nebude oddane ležať pri dverách, keď ste 5 dní v nemocnici, alebo nikto Vás tak oddane nebude oblizovať, keď prídete spotení do cieľa, nikto sa Vám tak úprimne nebude tešiť, keď sa vrátite po chvíli kedy ste boli len vyniesť smetný kôš.

Pes je veľkým záväzkom, aj na 15 rokov, ktorý Vás núti a učí byť zodpovedným a deliť sa s ním o čas.  Ale pamätajte, že psa ste si vybrali Vy, nie on Vás a od Vás závisí aký šťastný a veselý život si spolu urobíte. Je to jediná láska, ktorá sa vlastne da kúpiť. Pes je veľký životný učiteľ. Učí Vás zodpovednosti, tolerancii, láske, priateľstvu, pohybu. Som šťastná, že okrem rodičov, mám takýchto životných učiteľov. A hlavne, pes Vám verí, kým ho nesklamete. Pes je láska, ktorá sa nedá opísať slovami, je potrebné ju zažiť a veriť v ňu. Je to úplne iná láska ako láska muža, detí, je to tá práva slepá láska, ktorá sa na Vás teší aj keď máte ťažký deň, zlú náladu, je vždy pripravená vyraziť vpred a nikdy nepovie počkaj, teraz nie. Nikdy na Vás nehľadí kritickým pohľadom či ste pekný, alebo škaredý, bohatý či chudobný, dôveruje Vám a miluje Vás stále rovnako.