Advetné príbehy – prvý príbeh

Prvú adventnú sviečku sme už zapálili síce minulý týždeň, no bolo mi akosi zvláštne na duši a moje voňavé klbko bábätkovské, som si stískala ešte láskavejšie tieto posledné dni.
Na Slovensko som odchádzala koncom októbra. Lúčila som sa so susedou, s kamarátkou, s Loli s Ďurom a mali sme leské oči. Popili sme si z fľašky chvíľkového odlúčenia a spôsobilo nám to mierny boleduš. Ďuro potom hovoril, že sme možno trochu divní, že nás premkýna smútok, veď sa lúčime len na chvíľu. Najprv som si aj ja povedala, že sme zvláštni, ale potom mi prišlo úplne prirodzené, že keď sa s niekým cítim dobre, je mi smutno z odlúčenia. Ah, ten čas, vlečie sa a vlečie.
Tam doma je dobre. Aj tu doma je dobre. Všade, kde je doma je mi dobre. S mamkou každé ráno ležíme v posteli a čakáme na raňajky. Chodíme pozerať a vyberať vianočné darčeky, obdivujeme mestskú vianočnú výzdobu. Jeme zákusky a prevraciame oči nad nemeckými romantickými filmami. Keď Leila prvýkrát spadne z postele, upokojujem ju a mamka upokojuje mňa. Sedíme tam v tej nočnej tme na posteli jak ruské matriošky. Oco číta knihy, varí fajné obedy a smeje sa s Leilou. Jaj čas, ale letíš.
Moja sestra, môj otec, Leila, ja. Chystáme sa na prechádzku a pred bránou stretneme susedu. Nakúka do kočiara a praje nám najmä zdravie. My jej prajeme zdravie tiež, lebo pred pár dňami sa jej narodil vnúčik. Pýtame sa, ako sa má jeho malý brat, jej druhý vnúčik. Suseda hovorí pomalšie a skláňa hlavu. Cítim, že sme zamrzli. Pichlo nás pri srdci a moje slzy zastavuje veselá poštárka. S úsmevom od ucha k uchu sa pýta, ako sa máme a my sme prešli v priebehu niekoľkých minút neskutočnou duševnou turbulenciou. Čas sa zastavil.
Po prvýkrát od kedy mám vlastné dieťa som pocítila neskutočný strach o jej zdravie, o ňu celú. Po prvýkrát od kedy mám vlasté dieťa som pocítila nesktuočnú silu ženy, matky, babky vstať z toho najťažšieho a najhoršieho sna a vykročiť do nového dňa. Zapaľujem doma sviečku za jednu detskú dušu a myslím na ženu, ktorá stratila dieťa a na ženu, ktorá stratila vnuka a pozerá sa na najväčšie utrpenie svojej dcéry.
Čas lieči, čas beží, čas stojí, čas sa vlečie, nemám čas, mám čas…
Už dlhšiu dobu žijem tak, že mám čas. A je to krásne. Skúste si nájsť čas na všetko, čo máte radi. Najmä, nájdite si čas na všetkých, ktorých máte radi. Stískajte si svoje voňavé bábätká, hučiacich puberťákov, starostlivých rodičov, ponožkyrozhadzujúcich manželov a aj svojich smraďošských psov a mačky. Keď nám ich čas doprial v našom živote, tak doprajme času radosť a vyplňme ho spoločnými príjemnosťami.
Časujem vám,
Júlia