Sedem dní týždňa a prečo sa nám deje, čo sa nám deje?
Pondelok: O materinskej láske únave. Moje dieťa sa rozhodlo, že bude teraz prechádzať obdobím, kedy musí mať bradavku takmer stále v bezprostrednej blízkosti. Spadla jej hrkálka? „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ Nevie zaspať? „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ Niečo sa jej nepáči? „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ V noci? „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ „Mamááááááá, potrebujem prsníííík.“ Budím sa ráno…a spala som vôbec? Mám stŕpnutú polku tela a v tom vidím na konci postele čiernu bodku. Ahááá, tak to ty si nenechala spať moju dcérku celú noc. Mucha jedna, však ja ti dám. Zaženiem sa po muche, odskočí, zaženiem sa ešte raz, nepremrhám ani sekundu, nie že mi uletí. Keď vidím, že čierna bodka je bez pohybu, priblížím sa lepšie, aby som ju vzala do ruky a ono to…ale veď tá čierna bombuľka sú včera odstrihnuté Leiline zauzlené vlasy. Júlia, potrebuješ okuliare alebo spánok alebo lekciu biológie.
Utorok: Ideme s kamarátkou Ági podnikať. Prihlásili sme sa, ako predajkyne na bazár oblečenia. Nastal veľký deň. Do auta nakladáme kufre oblečenia, tašku vešiakov, kočiar a počas jazdy zistím, že sme nevzali tašku s mojimi pletenými vecami. Cítim vnútorný nepokoj. Určite by som predala minimálne desať pletených rukavíc. Ďuro navrhuje, že nás zanesie do mesta a vráti sa domov pre tašku plnú pletenín. Keď nám pomáhal vykladať náš tovar z auta, stúpil do exkrementu, čo sme všetci považovali za znak vysokej tržby. Prešli štyri a ja volám svojmu manželovi: „Ahoj, volá ti tvoja manželka, podnikateľka, zatiaľ máme tržbu mínus 15 lei + benzín. Nič už nenos, na bazár neprišiel ani jeden človek.“ Prišla nás navštíviť Ágina učiteľka japončiny. Žena nižšej postavy, japonských pohybov. Hýbala sa presne tak, akoby hovorila japonsky. Trošku sekane. (nechcem ani náhodou uraziť japončinu a ani sa do toho jazyka nerozumiem, len mi ako poslucháčke znie trhane) Pani sme nechali na chvíľu samu s Leilou a kým sme sa vrátili, moja dcéra mala asi 60 nových fotografií. Po šiestich hodinách sme si zo zúfalstva vymenili s Ági medzi sebou dve veci a šli sme domov.
Streda: Nastal čas vybrať sa na dlhú cestu. Brašov – Budapešť – Košice. 14 hodín vo vlaku a 3 hodiny v aute. Môj pes sa so mnou zase odmieta lúčiť. Volám ju sladkým hlasom a ona len klopí uši a uteká odo mňa preč. Fascinuje ma, akého inteligenta v psom kožúšku mi zoslal život do cesty. Ako to ten pes môže cítiť, že idem preč.
Štvrtok: V Košicoch nás čaká krásny štyridsať ročný kočiar, ktorý, šikovné ruky mojej mamy premenili z povaľača na mestský vychádzkový model. Moja posadnutosť kočiarmi jasá. Ľudia nás na ulici zastavujú, pýtajú sa, tešia sa, fotia si kočiar. Môj potomok je spokojný, lebo do tejto vaničky sa zmestia aj jej dva milované páperové paplóniky. V meste mi na zastávke jedna pani porozpráva príbeh o svojom vysnenom Stegneri z Tuzexu a chváli ruky mojej mamy a kochá sa kočiarom. Pridruží sa k nám ďalší pán, ktorý mi pomáha do autobusu, ale len tým, že mi stojí za chrbtom a nenechá si ujsť príležitosť podoprieť mladej mamičke pri nástupe do autobusu chrbát a ruka mu nežne kĺže po kabáte nižšie. „Tak, len pomaly. Krása ste s tým kočiarom.“ Neskôr ma zastaví ma jedna pani, či si môže odfotiť kočiar, chváli ho, teší sa, príde mi mierne zmätená, ale milá. Nakoniec sa so mnou lúči slovami: „S týmto kočiarom ste normálne, že erita.“ Lovím vo svojom slovníku slovenského pravopisu, ale pod -er nachádzam celkom iné slovo, ktoré vlastne k celej tejto dnešnej situácii viedlo.
Piatok: Obzerám sa v zrkadle a vidím to. Nedá sa to nevidieť. To brucho stále akosi odstáva. Vediem akýsi vnútorný nepokoj. Chudnúť a jesť len bobule, či jesť všetko, čo mi chutí a tešiť sa z toho vankúšika. Hovorím Ďurovi, že vyzerám, akoby som čakala ďalšie dieťa. Hovorí, že nevadí, veď sa ľúbime. A ja hovorím, že ja len tak vyzerám, že ho naozaj nečakám. A on hovorí, že to nevadí, že práve ten vankúšik na mne ľúbi. Sedím pri stole a jem štvrtý chlieb. Potom príde na návštevu moja kamarátka, prehmatá mi brucho a zisťuje, že trpím diastázou. Najprv ma zavalí smútok, že už budem bruchom tehotná navždy a potom si natriem maslom a džemom ešte tri krajce chleba. Jedz Julka, kým ti chutí, však sa ľúbite.
Sobota: Lesná prechádzka v daždi má svoje čaro. Mokrý lesný chodník, farebné listy všade dookola, ticho, počuť len kvapky dažďa. Marfuška anjelik spinká na svojich paplónikoch. Mám premočenú vetrovku a cítim chlad vody na svojich ramenách. Je to ale nádherné. Teším sa, že naozaj chodíme vonku za každého počasia.
Nedeľa: Vracali sme sa z prechádzky a už sme boli naozak blízko domu. Z prava, z ľava, z hora, z dola, nič, tamtie autá sú ešte ďaleko. Dva pruhy sme prešli, tretí pruh sme už takmer prešli…ale to auto, čo stále ešte dosť ďaleko bolo zrazu až príliš blízko a vôbec nebrzdilo, nespomaovalo, nezastavovalo. Neviem, ako sa to stalo, čo sa stalo, ale zrazu bolo neprirodzene blízko a ja som postrčila kočiar a svoje telo rýchlo dopredu. Cítila som, ako mi šuchlo o vetrovku a o niekoko sekúnd na to prudko zabrzdilo. Otočila som sa a z auta na mňa pozerala hlava. Čakala som nadávky, ale ozvalo sa len jedno nesmelé „prepáčte“ a zdvihnutá ruka. Prepáčila som, ten pán za volantom ma vôbec nevidel. Nohy sa mi ale ešte chvíľu triasli…
