Keby vtedy bolo včera

Išla by som k tebe na pletky…uviazala by si si na kučery šatku…naťahovala by som ti zase tú jemnú kožu na rukách…povedala by si, nech ti podám „salvítový papír“ a ja by som ti so smiechom podala servítku…sedeli by sme na gangu a pozerali na vysokú jedľu…ukázala by som ti svoje dieťa…teta Irena.

Zjedla by som tvoju mäsovú polievku, do ktorej si nazbieral zeleninu zo záhrady…povedal by si môjmu ocovi, aby nezostarol „Józsi, csak neöregedj meg“…zapálil by si si cigaru a nám by nevadila tá vôňa tabaku…smiali by sme sa, ako by si tetu Irenu oslovil „nagyseggü“ (veľkozadková)…Bandi bácsi.

Silno by si ma stisol vo svojom objatí…zahrala by som niečo na flaute, lebo ako malá som sa hanbila…vzal by si si do náručia svoje pravnúča…smialo by sa na tom, že máš veľký nos…učesala by som ti šedivé vlasy…nagyapa z Chlmca.

Naniesla by si si červený rúž…učesala by si si husté vlasy…až tak by si prišla otvoriť bránu…s veľkou láskou by si nás všetkých privítala…smiali by sme sa pri kartách…zaspievala by si svojej pravnučke čosi tým pekným dávnym štýlom, kedy hlas jemne vibroval pri každom tóne…nagymama z Chlmca.

Pokočíkoval by si svoju neter…ja by som tvojej žene dala recept na jablkový koláč…mal by si modré oči a čierne vlasy a hovorili by sme, že Leila sa na teba podobá…bol by si môj najstarší brat…Benjamín.

Privoňala by som si k tej príjemnej psej vôni, keď si sa ráno prebúdzala…uhladila by som ti uši poriadne dozadu…ľahla by som si vedľa teba na koberec a hladkala by som ťa, kým nezaspíš…dala by som ti pod stolom kus medového chleba…dovolila by som ti vyskočiť na posteľ…bodkovaný víchor, dalmatín Dally.

Zavolala by som ťa do svojej izby…ľahla by si si vedľa mňa a ja by som vystrčila ruku z postele a hladkala ťa…ponorila by som tvár do tvojej chlpatej tváre…dala by som ti kúsok koláča…nikdy by som sa na teba nehnevala, že si strašne spomalená…kólia Koli.

Sedela by som s tebou na dvore a hladkala ťa, kým by mi odmrzli ruky…pustila by som ťa potom do domu, aby si sa zohrial…dala by som ti kostičku…pozerala by som s láskou do tvojich veľkých očí…vyhodený a zachránený z kontajnera… psík Dago.

Zavolala by som ti a povedala, že som šťastná…dúfala by som, že si šťastný tiež…priala by som ti lásku, aj keď tá naša nemala mať pokračovanie…tešila by som sa, že sa ti podarili všetky pracovné plány…možno by si na mňa ani po rokoch nevedel zabudnúť…možno by si mal už viac detí, ako ja…dvojmetrový Nikola.

Vybehla by som hore po schodoch…smiali by sme sa na tom, aký je život s mužmi zvláštny…učesala by som ti husté vlasy…namaľovala líca na ružovo…naniesla ti na krk parfém…upravila posteľ…podala koláč s maslom a kávu…posadila by som ti pravnučku na kolená…ty by si mi rozprávala, ako sa žilo kedysi v Brašove…teta Anuška.

…vtedy už nikdy nebude a ja sa už nebijem do hrude za pravdu. Snažím sa s otvoreným srdcom prijímať každý deň. Tešiť sa z chvíľ, ktoré tu ešte spolu s každým, koho mám rada, zažívam. Teším sa aj upršanému novembru a kratším dňom, lebo tu som. Lebo tu sme. Lebo tu ste.