Všetko jak má byť

Tento týždeň som zahájila predvianočné upratovanie. Okná, záclony, skrine, kuchynská linka, komora, garáž, nič nezostalo nedotknuté. Nebolo to až také príjemné, pretože s malým dieťaťom si dopriať čas na pokojné upratovanie mi až tak dobre nevychádza. Veľké upratovania mám inak rada. Upratujem v byte aj v hlave. A tak si pretieram police v kuchynskej linke a uvažujem ako vlastne žiť. Čo tej mojej dcére hovoriť, ako ju sprevádzať. Prišla som na to, že vlastne nič neviem. Čím viac sa v tom hrabem, čím viac o tom čítam, čím viac o tom počúvam, tým menej viem. A mám na to aj vysokoškolský diplom. Výrok „Viem, že nič neviem“ som oficiálne v roku 2015 odštátnicovala.

Všetko má svoj čas. // Nie je čas, strácať čas.
Ponáhľas sa pomaly. // Nezaspi na vavrínoch.
Každý z nás je výnimočný. // Všetci sme jedno.
Buď sám sebou. // Nechci sa odlíšiť.
Šaty robia človeka. // Obal nie je dôležitý.
Šťastie si nekúpiš. // Kto má peniaze má diabla. Kto nemá, má dvoch.
Zíde z očí, zíde z mysle. // Až keď niečo stratíš, zistíš jeho ozajstnú hodnotu.
Malé dieťa, malé starosti. Veľké dieťa, veľké starosti. // Mať dieťa je dar.
Pravú lásku nič nerozdelí. // Pravá láska nepozná lúčenie.
Všetko, čo k tebe má prísť, k tebe príde samo. // Kto hľadá, ten nájde.
Každý človek, každá situácia Ti zrkadlí niečo z Teba. // Pamätaj, že ak je v tvojej prítomnosti niekto nahnevaný a nervózny, je to jeho hnev, nie tvoj. Nenechaj sa stiahnuť negatívnou energiou.
Treba sa zaťať a ísť ďalej. // Neklop zbytoče na dvere, ktoré sa aj tak neotvárajú.

Pri štvrtom otvorenom šuflíku som sa vo svojej skromnej kutici vyhlásila za oficiálne stratenú.
Ako ja vlastne žijem?
Minule stretla moja mamka moju bývalú učiteľku slovenčiny. Tá bola nemilo prekvapená, akú krajinu som si vybrala pre svoj život a opýtala sa, ako tam žijem. Mamka jej povedala, že skromne.
Áno, žijem skromne. Je to hanba? Neviem, ale je to fajn. Mám všetko, čo potrebujem. Keď je vonku zima, vietor, dážď, vyberieme sa na prechádzku a potom sa tešíme, ako skočíme do teplých perín, dáme si v posteli večeru, kakao, prečítame si knihu, pospíme si. Najradšej sme spolu všetci štyria. Cítim, ako mi zalieva teplo dušu, keď okolo seba vidím spokojne spiaceho muža, dieťa a psa. Ale niekedy, keď sa potom po prebdenej noci cítim, ako ovalená mechom, im všetkým tie pokojné sny tak trochu závidím.

Aké sú moje životné plány a ciele?
Žiadne. Nemám plán, nemám cieľ. Život si so mnou aj tak kymáca, ako chce a mať plán, cieľ, ktorý sa mi nepodarilo splniť vo mne zanecháva len trpkosť. Ak si aj spravím nejaký dočasný plán, nepoisťujem ho iným. Nemám plán A a zároveň B. Tá poistka B mi berie možnosť naplno sa ponoriť kľúčovému A. A čo ak A nevyjde? Život mi už isto pridelil potom náhradné C. Nechávam ho plynúť a prísť k sebe.

Na čo Ti boli dve vysoké školy?
Na všetko to, čo dnes mám. Možno to bude znieť mnohým, ako úplný úlet, ale ja som sa na obe školy prihlásila dobrovoľne a bezcieľne. Bezcieľne v zmysle, nemala som víziu seba na vysokom poste, vďaka diplomu, ktorý budem držať v ruke. Chcela som ísť na obe školy, cítila som, že ma tam ťahá duša. A tie výbuchy smiechu, krásne chvíle, múdre slová, priateľstvá, Dodi a naše siahodlhé telefonáty na pevnú linku, Saša a naše rozhovory o láske počas štátnic, Lucka, ktorá sa po ukončení filozofie rozhodla ísť na medicínu, Sziszike a jej popáleniny počas skúškového, Juraj, Peťo, Barbora, Veronika, Anka, Dominika, indiánska žena v Košiciach, spirituálny uletenec mojej vlnovej vibrácie, Tatiana, moja kamarátka v oblakoch, Denisa a jej talianský život, Žaneta, krásna cigánka na katedre filozofie, Ági, Ramona, moje rumunské spolužiačky a nakoniec, Ďuro, Loli a Leila. Až sem ma priviedla škola/y. Na čo mi sú dva vysokoškolské tituly? Pre môj vlastný dobrý pocit. Nemám ich potvrdené na občianskom, v životopise, na adrese, nosím ich vo svojom srdci.

Tak nie je čas strácať čas, či všetko príde v ten správny čas?!
Všetko príde v ten správny čas a keď príde čas nestrácať čas, tak treba konať. Ale. Keď som učila na strednej škole, žiaci museli písať písomky na časový limit. Keď sme boli na základnej škole, museli sme čítať po stlačení stopiek. Na čo? Na čo to bolo dobré? Aby sme sa naučili žiť a konať v strese. Nie je lepšie naučiť deti žiť a konať v pokoji? Naučiť ich, že aj keď nastane neočakávaná situácia, stres, je dobré zachovať pokoj a čistú myseľ? Čas je to, čo nám každým dňom plynie, čo sa stráca a zároveň zostáva v nás. Ako stopa, ako pamäťová jednotka, ako spomienka, ako pocit. Preto sa snažím žiť tak, ako cítim. Ak cítim, že si počas šialeného dňa chcem sadnúť, alebo pospať si, no predo mnou je milión neurobených vecí, pospím si radšej na chvíľu, sadnem si na chvíľu a potom sa môžem pustiť do tých otvorených vecí s lepšou a čistejšou energiou.

Nie je škoda, že s dvoma vysokými školami som pracovala v sklade a rok som nerobila nič?
Škoda, pre koho? Aká presnejšie škoda. Škoda čoho? V sklade, som sa cítila výborne. Smiech, sranda, dobrý kolektív, domov som prišla s čistou hlavou a mohla som si cvičiť jógu a variť a čítať filozofické rozpravy. Nie je pre mňa dôležité, akú prácu robím. Dôležité je, aby som sa pri nej cítila dobre a uvoľnene. Rok som potom nerobila „nič“. V zmysle ekonomickom, no bol to rok hľadania a nachádzania a prípravy na materstvo. Ja som o tom nevedela, ale život to vedel. Čistil vo mne otázky, smeroval ma mojim vnútorným smerom, aby som dokázala sprevádzať životom moje dieťa a samu seba.

Okolie je naše zrkadlo, to fakt?
Asi, neviem. Chodíme teraz dosť veľa po úradoch a sú tu z toho pomerne veľké zmätky. Niektoré úradníčky sú nepríjemné a nervózne. Ja tam ale idem stále s dobrou náladou a úplne pokojná. Čo mi zrkadlia? Neviem, netuším. Ak sú našim zrkadlom naši blízki, tak moje dieťa sa stále usmieva a Ďuro hovorí, že je po mame. Toto možno bude moje malé vreckové zrkadielko.

O čom je život?
O všetkom a o ničom. O láske a rešpekte. O prírode, o zvieratách. O ľuďoch a dobrom jedle. O úcte a sebadisciplíne. O pokoji a radosti. O nehe a páperovom paplóne. O hádkach a smiechu. O cestovaní a o domove. O snoch a prebúdzaniach. O rohlíku s maslom a kakau. O pletenej čiapke a premočených ponožkách. O psej vôni a jemných vláskoch bábätkovských. O novembrovom smútku a aprílovej radosti. O kapustnici a maľovaných vajíčkach. O deťoch a starých ľuďoch. O manželoch a zákuskoch. O mame a otcovi. O pilotoch a letuškách. O skladníkoch a jóge. O balete a opere. O Rumunsku a Elánových pesničkách. O úlovkoch zo sekáča a z pôjdu. O sebe a o jednote.

Ako tu vlastne vychovávať dieťa?
Naše dieťa nemá prepichnuté uši, vzbudzuje to veľa otázok. Naše dieťa nie je pokrstené, vzbudzuje to veľa otázok. Nevedeli sme, či naše dieťa dať zaočkovať, vzbudzovalo to veľa otázok. Naše dieťa chodí vonku aj v daždi a vetre, vzbudzuje to veľa otázok. Naše dieťa zvažujeme učiť doma a nedať do školy, škôlky. Vzbudzuje to mnoho otázok.
Nemá prepichnuté uši, pretože, aj napriek tomu, že ja mám v ušiach náušníc viac, ako 2 kusy a rada sa zdobím, prišlo nám zvláštne prepichovať kožu malému čistému stvoreniu, kvôli tomu, aby sme jej tam dali kúsok zlata. Časom si sama povie, či sa jej to páči, alebo nie. (Nie, nemám nič proti tomu, ak niektorá mama prepichne uši novorodencovi. Nekrútim nad tým neveriacky hlavou, ani v najmenšom ma to nepoburuje.)
Nie je pokrstená. Toto je v dedine, rumunskej dedine, veľmi veľká vec a veľký otáznik. Prečo? Ako? Ako to? Tak, že sme to opäť nechali na ňu. Ďalšou vecou je, že minule prišlo upozornenie, že môj manžel nemá zaplatenú ročnú daň farárovi. Ročnú daň? Čo to je? Viera, spiritualita, čistota duše sa u nás v rodine nespája s platením dane farárovi a odpustkoch. Príde mi to trochu zvláštne, že pekný obrad, ako krst, či svadba sa zmenili na komerčné záležitosti zabalené do balíkov bankoviek. (Nie, nemám nič proti tomu, ak niektorá mama pokrstí dieťa. Nekrútim nad tým neveriacky hlavou, ani v najmenšom ma to nepoburuje.)
Nevedeli sme, ako sa rozhodnúť v otázke očkovanie. Áno, sme prírodnejšie ladení ľudia, áno, milujeme svoje dieťa, áno, chceme ho chrániť. Nie, nevedeli sme, ako z toho von. Pre mňa chýbajú informácie, dôsledné informácie, čo, ako kedy, prečo. Bola som za blázna, že nad tým vôbec uvažujem, že sa pýtam. Dieťa treba chrániť. Človek, ktorý sa pýta nie je normálny, človek, ktorý sa postaví do radu, čuší a koná ako ovca je úplne normálny. Ja dodnes nemám jasno a vôbec neviem, pretože sú dve agresívne skupiny. Jedna hučí v prospech, druhá hučí v neprospech, ale ani od jednej som sa nikdy, v kľude nedozvedela, čo, ako, prečo, kedy. Nakoniec som zaočkovať dala, ale ak sa pýtate, či som s tým vnútorne úplne vyrovnaná, tak neviem. Stále sa neprikláňam ani k jednej skupine, tu som len ovca. (Nie, nemám nič proti tomu, ak niektorá mama ne/zaočkuje svoje dieťa. Nekrútim nad tým neveriacky hlavou, ani v najmenšom ma to nepoburuje.)
Áno, moje dieťa už v tomto veku chodí vonku za každého počasia a hladká psa. Chodí domov s červeným nosom a šťastná. (Nie, nemám nič proti tomu, ak niektorá mama počas daždivých dní sedí so svojimi deťmi doma. Nekrútim nad tým neveriacky hlavou, ani v najmenšom ma to nepoburuje.)
Áno, uvažujeme nad tým, že naše dieťa bude učené doma. Ale toto je ešte ďaleko. Rada by som ju viedla cestou, kde nebude podmienkou života stres a strach. Ak jedného dňa takéto situácie nastanú, bude to prirodzená súčasť života a nie deň označený machuľou „STRES“.
Čo ja vlastne v živote chcem?
Pokoj v srdci a šťastnú rodinu. Menej odpadkov, veľa vlny a nový kočiar.