Leto 2015, milovaný balkán, milované Grécko, milované Korfu

Naložili sme kufre do auta a vyrazili sme do kancelárie, aby som spoznala ostatných. Kancelária bola na konci mesta a súhlasím s Marekom, ktorý mi pred mojim príchodom napísal, že kancelária je úsmevná. Na prízemí, pri vchode je 2 metrová plyšová žirafa, recepcia, účtovné oddelenie, na prvom poschodí je sekcia pre výlety, šéfova kancelária a kancelária pre delegátov. Jednotlivé oddelenia sú predelené buď kopou papierov, alebo sklenenými dverami, sekcia výlety, má pred vstupom do kancelárie mramorový 15 cm vysoký stupienok (nevšímavým spôsobuje bolestivú skúsenosť). Naša kancelária má 3 stoly, kopy papierov, znížený strop, kde sa 2 metrový Marek musí pohybovať s obmedzeným vystretím svojej hlavy, 3 počítače, aké som naposledy videla pred 10 rokmi a dve okná, ktoré sú umiestnené na podlahe. Pred spadnutím z okna, chránia ostnaté drôtené línie, naťahané tesne pod oknom. Postupne som sa zoznamovala a postupne aj zisťovala, že ak chcem povedať niečo grécky, nejde mi to. Miesto gréčtiny mi na jazyk naskakujú rumunské slovíčka a už ich niekedy ani neviem rozlíšiť. Teda, viem, ale v momente keď ich vyslovujem som presvedčená, že hovorím grécky. Georgios, je tu asi šéf, nestihla som zaregistrovať jeho funkciu mi oznamuje, že ma dole čaká moje auto. Auto? Mala som mať predsa motorku. Vzťah ja auto a motorka, je niečo ako zlé manželstvo. Na papieri to je potvrdené, no skúsenosť hovorí, že spolu neladíte a zachráni to celé milenec, s ktorým to ladí. A tak ma to trošku vydesilo, ale v duchu som si priala prekonať svoj strach z jazdy autom, len som nebola presvedčená, či práve na Korfu. Vnútorne som sa rozhodla, že pôjdem s Marekom autom na niektoré miesta a rozhodnem sa pre auto alebo motorku, nahlas som však stále tvrdila, že túžim po motorke. Marek sa počas jazdy sústredil na vysoké ostré stromy, na zapálenie cigarety, na to, prečo má na mobile stále akúsi notu a hľadanie hotelov nám trvalo takmer celý deň. Tabule označujúce miesta sú totiž zarastené krami a stromami a tak vidieť len tabuľu a šípku, niekedy zopár písmen, ostatné prekrýva lístie. V 5 hviezdičkových hoteloch sa k nám správajú, akoby sme im narušili siestu. Marek sa snaží rozprávať grécky, ja som to už vzdala. Keď ale dostáva odpovede, nestíha zaregistrovať ani pauzy, nie to ešte slová. A tak sa usmieva a na všetko pritakáva a hovorí, „evxaristume“*. Pritakávame teda a ďakujeme a ani netušíme za čo. Po 11 hodinách od môjho príletu konečne cestujeme na sever, aby sme našli môj hotel. Nespala som už asi 40 hodín, po prvýkrát v živote. Nie som typ nespáča a diskotékara, musím si svoje odspať a stále som aj musela, lebo potom som, ako vo sne. Stúpame prudko na sever, cesta sa čoraz viac zužuje a točí a ja strácam svoju nádej na prekonanie strachu z jazdy autom. Prechádzame cez dedinu, pred ktorou stojí asi 10 áut. Marek fajčí a rozpráva sa so mnou a bez problémov všetkých 10 áut obchádza a keď sa dostaví k úplne prvému, zistíme, že tu nestoja len tak, na miestne pletky, ale čakajú, lebo je červená. Marek teda cúva naspäť, aby sme sa slušne zaradili. Zhodnotil, že to bude asi niečo vážne, keď všetci poctivo dodržujú signály semaforu. Po chvílke sme pochopili prečo. Dedina, cez ktorú prechádzame je tak úzka, že sa tu vojde ledva jedno auto. Tak semafor riadi raz jeden, raz druhý smer. Čas, ktorý je vypísaný na tabuli je 7 minút plus 30. Chápeme to, ako „červená je tu 7 a pol minúty“. Cestou hore sa nám otvára pohľad na západný záliv a je to skutočne krásne, farebné, ale ja opäť nič necítím. Pozerám na to, ako na obrázok, o ktorom sa ma niekto snaží presvedčiť, že je krásny. Ale chýba mi spánok a Gyuri. Som vďačná, že som tu, ale nasilu sa neviem tešiť a ochkať krásou. Niekedy mi pre pokoj v duši stačí sedieť na schodoch pred blokom, ale viem aj to, že zajtra vyjde slnko a príde druhý dojem a bude to lepšie. Zbadali sme odbočku k môjmu hotelu a začali sme prudko klesať dole. Po 10 minútach sme zastavili pred hotelom. Môj apartmán ešte nebol pripravený a tak som sa mala ubytovať na dva dni do hotela. Marek z toho všetkého odpadol a zaspal na mojej posteli. Ja som šla volať domov.

Ráno som mala pred hotelom pristavenú motorku a čakala ma dôležitá skúška. Zvládnuť na motorke prejsť trasu, od ktorej ma všetci miestni odhovárali. Podarilo sa, našla som všetko, prešla som všetko, dokonca som aj natankovala. Netuším síce čo, lebo na pumpe mi majiteľ vravel, že benzín nemá, lebo mu nedošla cisterna a keď som sa ho opýtala, že kam mám ísť, povedal mi, že sa mám posunúť o meter dozadu. Natankoval mi z akejsi plastovej nádoby. Možno to bol čaj.

Po návšteve hotelov som chcela zájsť do kancelárie a pozrieť si hlavné mesto. Bolo strašne horúco a nohy a zadok som mala úplne mokré a prilepila som sa na sedadlo. V hlavnom meste bola doprava, ako keď do mraveniska spadne kameň. Každý šiel, trúbil, hlava – nehlava, autá, motorky všetko sa to valilo z každej strany a ja som sa snažila ísť tak, akoby som vedela, kam idem, ale pravda bola tá, že som sa nevedela odlepiť od sedadla a nevedela som teda zastať – nohy mi nedosiahnu na zem, musím sa stále posunúť na sedadle trošku nižšie, čo ale kvoli môjmu prilepeniu sa, nešlo. A tak som šla stále rovno a doprava, kam mi ukazoval prikázaný smer jazdy. Uf, značky ešte poznám, ale som vďačná za tento malý dvojkolesový stroj. Keby som teraz sedela v aute, asi by zajtra v miestnych novinách písali: „Kerkyrská doprava skolabovala kvôli Slovenke, ktorá sedela prilepená v aute, plakala a odmietala sa pohnúť ďalej.“ Takto som bola prilepená, ale neplakala som a šla som a šla a šla, až som došla na letisko…Ďalej som už nemohla ísť, zastať tiež nie, pravo, ľavo nič, otočila som sa cez 4 čiary, prešla cez ostrovček a dostala sa akosi na známejšiu cestu, po ktorej sme šli včera do kancelárie. Ja viem, že som písala, že poznám značky. Aj predpisy, ale inak sa nedalo. Volala som Gyurimu. Oznámila som mu, že sa so mnou zajtra stretne Grék, ktorý bol veľmi dávno mojim frajerom. Bola to nevinná akože láska s nevydarenými pokusmi byť vinnou. Grék sľúbil, že pôjde len o nevinné stretnutie, ale Gyuri tvrdil, že on také reči pozná. A ozaj, teraz mi napadá…odkiaľ to môže poznať?! Gyurovi hovorím, že áno, zavolal mi a bol to na chvíľku taký pocit, že je to vzrušujúce, že ja som tu a on tiež a že sa stretneme a že som sa na chvíľku snažila vžiť do toho, že či ma to celé láka, alebo nie. Tomuto sa asi hovorí, úplna vzťahová úprimnosť, úplná vzťahová naivita, alebo ženská vypočítavosť. Pre mňa je to všetko dokopy. Milujem sledovať tú mierne smutnú tvár s obavami, čo ak sa mi ten Grék zapáči. Trošku tej žiarlivosti, že nieee, nechcem, aby sa na teba pozeral inýn muž, takými tými očami. Jaj, či je milý ten Gyuri. Ubezpečujem ho aj o tom, že ak by to bolo opačne, asi by som vybuchla a zase by som sedela, uprostred premávky lásky a plakala. Ale ubezpečujem ho aj o tom, že keď sa s Grékom stretnem, budem sa snažiť byť čo najnepríťažlivejšia. Hovorím mu aj to, že u mňa zaspal môj kolega a aj keď Gyurimu vysvetlujem ako sa veci majú, jeho nezaujíma národnosť, vierovyznanie, ani orientácia muža, ktorý spal v mojej posteli. Jaj, či ja ľúbim tieto jeho rozhadzovania rukami…

Na druhý deň ráno som sa presťahovala do vlastného apartmánu s mierne funkčnou kúpeľnou, ale s krásnym starým nábytkom a vôbec, príjemnou atmosférou. Je to tu staré, ale milé. Presne niečo pre mňa. Na poličke mám knihy, vlny, korále, svoje výrobky, ktoré som doniesla za účelom predaja, ako sa však poznám, moje marketingové schopnosti mi umožnia akurát tak priniesť všetky veci naspäť domov. V kufri mám ešte dva chleby a syrové pagáče od mamky a strašne ma mrzí, že ich už musím vyhodiť. Vonku ale vidím psov, a tak moje chleby a pagáče ponúknem im a hneď mi je trošku lepšie na srdci. Neskôr som šla na pláž opýtať, či nepotrebujú do stánku s vodnými športmi posilu. Že ja tu teda pracujem a započula som, že niekoho hľadajú. Že ja teda mám frajera a on by mohol vypomôcť. Že ja bývam u ich sestry a že by to bolo fajn, ak by to vyšlo. „A vie slovensky?“ „Tak…vie.“ Gyuri vie po slovensky počítať do 10. A ďalej jeho slovná zásoba pozostáva z viet, ako „Gyuri pomaly, dávaj pozor. Gyuri poď sem, teraz. Potom.“

„A je milý?“ „Áno, je to dobrý chlapec.“ „A je šikovný?“ „Áno, robil mi tento náhrdelník.“ Ukazujem na krk, ale myslím, že nemali na mysli zručnosti tohto typu. „Vie anglicky, rumunsky, maďarsky a niečo taliansky, je to športovec.“ Žena, majiteľka tvrdí, že nie, potrebujú Slováka, ale jej manžel jej grécky hovorí, aby nebola taká tvrdá, že prečo by mi nepomohli. Stanovujú dosť prísne pracovné podmienky a že sa mi večer ešte ozvú. Muž ju podľa mňa nahovára na to, aby Gyura vzali.

Večer uvidíme…

(*ďakujeme)