Prečo môj muž nie je dobrý otec?
Hodiny ukazujú niečo po jedenástej, v izbe je už zažatá červená lampička a podľa programu dňa by mala práve bežať aktivita zvaná „hrátky s manželom“. Ležím vyšťavená na posteli, prsia na vychádzke, na voľno pustené na mojej hrudi, pozerám na Ďura, ako drobčí po izbe. Na nohách má moje huňaté papuče o veľkosti 37. Zadná časť jeho farebnej ponožky sa dotýka zeme. Biele tričko s červeným krížom na ňom momentálne vyznieva symbolicky. Zachraňuje naše ušné bubienky. Na hrudi mu pri drobčení poskakuje malý človiečik. O chvíľu mení drobčenie za krepčenie a potom krepčenie za trasenie celým telom a potom trasenie celým telom za polohu – prudko ohnutý v chrbte, ruky výrazne hojdajúce sa z ľava do prava a naopak. Po chvíli, dlhšej chvíli si chce sadnúť. Skúsi to, ale siréna vychádzajúca z malého tela ho vystrelí do vzpriamenej polohy. Drobčí, krepčí a hojdá. Aj hodinu, aj menej, aj viac, kým vzduch nie je úplne čistý a kým krikľúň nevykazuje známky tvrdého spánku.
Veľakrát dnes počujem, že Fero a Mišo a Lajoš sú dobrými otcami, pretože pracujú od svitu do mrku, aby deti mali všetko. Že im kúpia, všetko, čo chcú.
My sme sa rozhodli ísť cestou rodičov, nepracujúcich nekonečné hodiny. Ešte, kým som bola tehotná, tak som veľakrát počúvala, ako môj muž vôbec nie je otcovský typ, pretože nezarába veľa a pretože má dušu dieťaťa. Ha, osud môj, ty vieš, ako veľmi som si priala nájsť človeka s večne detskou dušou a vieš aj to, že na mňa muži s plnými peňaženkami nikdy nezapôsobili práve týmto, takže ti ďakujem. Nebudem vás klamať, milí čitatelia, aj my túžime po vlastnom dome, ktorý teraz nemáme a žijeme z mála. Ale mne to málo nevadí. Ja som mala aj veľa, aj dosť, teraz mám málo a vždy mi stačilo.
Od prvého momentu, od kedy som držala v ruke dve červené paličky, som cítila, že Ďuro bude mať pre dieťa dušu plnú lásky, ja som sa ani raz nebála, že nebude dobrý otec. To iní, vedeli všetko lepšie.
Neplakal pri prvom ultrazvuku, ale bol a je úplne prirodzený. Keď sa tešil, tešil sa, keď mal strach, ako to zvládneme, bál sa. Keď Leila plače, drobčí s ňou po izbe, alebo chodí s kočiarom po záhrade. Úplne mi vo výchove dôveruje a necháva mi slobodnú ruku, aj keď…minule, keď som Leile nechtiac zastrihla do kože pod nechtom, tak to ma teda jeho pohľad prepálil až do bunky. V noci zohrieval mlieko a kŕmil. Pravda, že odkedy kojím, tak sa v noci ani nepohne, to len ja mám Olympiádu pod očami. Keď som mala byť po pôrode znovu hospitalizovaná, tak suverénne vyhlásil, že sa zvládne postarať o dieťa, aj keď v živote predtým novorodenca z tak blízka nevidel. Neprebaľuje, nekúpe, ale má božskú trpezlivosť a páči sa mu ešte aj Leiline fňukanie.
Nemysleli sme si, že budeme niekedy rodičmi…
„Mne prišiel celý ten pôrod a pobyt v nemocnici, tak vzrušujúci, zaujímavý a jedinečný, že by som ešte chcela jedno dieťa.“
…
„Ja nechcem deti, s tým sú len starosti.“ Ucho na šálke, počúvam cez stenu rozhovor dvoch kamarátov. „Dobre, to hovoríš teraz. Počkaj, až nájdeš ženu, ktorú budeš tak veľmi milovať, že aj keď ty nebudeš chcieť dieťa, ale ono príde, tak ju neopustíš, ale budeš sa tešiť s ňou…“
vedela som, že hovorí o mne…
