Krásy šestonedelia

Pred piatimi rokmi sme boli na prvom rande. Cesta nás zaviedla k budove gynekológie a pôrodníctva a Ďuro vtedy vyhlásil: „Sem ťa prinesieme, keď budeš rodiť.“ Letmo sme sa nad tým pousmiali a v roku 2019 som si z tejto budovy naozaj odnášala v košíku nový život.
Po narodení Leily som strávila nádherný deň a nádhernú noc na oddelení JIS. Taký luxus. Sestričky nežné, príjemné, nosili, odnášali, pýtali sa, nechali spať, pichali morfium – boli to moje najlepšie kamošky. Ja som len otáčala hlavu napravo, alebo naľavo. Nemyslela som na to, kde je teraz moje dieťa a čo asi robí a či vôbec budeme mať spolu pekný vzťah, keď sa po pôrode ani neprisala na môj prsník, ani si neľahla na moju hruď a najbližších 30 hodín strávila v plastovej postielke vedľa ostatných novonarodených človiečikoch. Noc sa mi veľmi páčila. Hovorila som si, že ten cisársky, to je jedna rozprávaka. Ale, potom prišlo ráno. Postupne sme sa mali postaviť z postelí. Ja som bola síce, najdlhšie po operácii a mala som sa teda postaviť, ako prvá, ale našťastie mi ešte tieklo železo. Spolumatky začali s pomocou sestier vstávať z postelí. „Au, au, au“ – toto sa stalo najčastejšie vyslovovaným citoslovcom našej izby. Pri pohľade na moje spolutrpiteľky som sa, so železom v žile, cítila akási silnejšia a odvážnejšia. V myšlienakch. Nahovárala som si, že postaviť sa na vlastné nohy predsa nemôže byť práve až taká dráma, ako to tu vyzeralo. Došlo však železo a došiel rad na mňa. Au a stokrát au, ale len v mojom vnútri, nevydala som ani hlások. Chcela som však poprosiť sestru, nech zavolá moju lekárku, pretože si v mojej maternici isto zabudla skalpel. A možno si ich tam zabudla aj viac. „A vyskúšame ísť na toaletu.“ Ach, samopašné chvíle močenia, kde ste? Niečo tak prosté sa v tejo chvíli stalo výstupom na Mont Everest. „Výborne, tak si sadnite na vozík, možeme ísť za bábätkom.“ Odchádzame a ja trošku závidím ženám, ktoré tam ešte ostávajú a naďalej si budú užívať pohodlie a rozmaznávanie sestier. Nastupujeme do výťahu, ktorý je veľmi zákerne dookola obložený zrkadlami. Sklopím zrak a chytím sa za čelo. „Je vám zle?“ Okamžite reaguje sestrička. „Áno, práve som sa po niekoľkých hodínach zbadala v zrkadle.“ Bol to skutočne pohľad na zaplakanie. Ale ten reálny plač ma ešte len dobiehal, pomaly, pomaličky, ale isto…
„Snažte sa čo najviac chodiť.“ Tak som sa snažila. Ku oknu a k posteli, od postele ku oknu a od okna k posteli. Samomučenie. Vytiahla som háčkovanie a Leile uháčkovala červenú šnúrku na ruku. Dnes druhý vážny úspech, trojcentimetrová šnúrka na ruku. O pár minút prišlo na izbu moje dieťa. Som matka, stále mi to nedochádza. A stále sa cítim, akoby som sa postavila z koľajníc, po ktorých práve prešiel transylvánsky rušeň. Prebaľovanie, kŕmenie, obliekanie, všetko mi šlo úplne prirodzene. Na izbu prišli ďalšie tri ženy, po prirodzených pôrodoch a behali po izbe, ako lane. Závidela som im a cisársky rez mi už neprišiel, ako rajská záhrada. Začala som dumať nad pôrodmi a došla som k záveru, že ani jedna forma privádzania detí na svet sa mi nevidí jednoduchá a lákavá. Zrejme som v tejto kariérnej sfére dosiahla svoj prvý a posledný vrchol.
Prišla noc. Žiadne morfium. Žiadne sestry. Žiadne otázky, či sa mám dobre. Vstať z postele k plačúcemu novorodencovi bolo pre mňa vyčerpávajúce. Sladký život zdravého človeka, keď zaspíte do práce a len tak si vyskočíte z postele, oblečiete sa a o 10 minút ste už v autobuse. Zhrniem časový harmonogram postcisárskej matky:
Najlepší čas zdvihnutia sa z postele – 5 minút.
Najlepší čas postavenia sa na nohy – 3 minúty.
Najlepší čas prejsť k postieľke – 2 minúty.
Najlepší čas obliekania si spodnej bielizne – 7 minút.
Najlepší čas prejsť z izby do jedálne – 8 minút.
Hodiny ukazovali 22:00 a ja som už bola zrelá na tuhý spánok. Ale v akej polohe? Chrbát? Nie. Ten spomínaný tlak v oblasti rebier, aby dieťa vyšlo von sa teraz ukázal v plnej kráse. Bezbolestne sa nedalo dýchať a ležať na chrbte už vôbec nie. Skúsim pravý bok…nie. Tak ľavý, zase nie. Tak brucho? To už vôbec nie. Ešte mám jednu možnosť. Sadnúť si na posteľ a hlavu si oprieť o detskú postieľku. Skúsim. Odpadávam od únavy, spím. Koľko? Pol hodinu. Budím sa na detský plač. Vstávam, skúšam spať. Nedarí sa. Konečne prišlo ráno a potom poobedie a prišiel aj môj muž. Keď ma zbadal vchádzať do vestibulu, možno aj začal váhať, či spravil dobre, že si ma vzal. V tvári žltá, bohato zdobená kruhmi pod očami. Chôdza ťažkopádna, veľmi pomalá. Chrbtica zhrbená, dýchanie sťažené. Vlasy mastné, pyžamo na prsiach ladne zdobené fľakmi materského mlieka. Nohy, takzvané miestne kűrtos kalácse, po slovensky trdelníky. Nerozoznať, kde začína a končí kotík a lýtko. Všetko sa zlialo v jedno. Spiritualita a duchovno danej osoby úplne vymizli. Ostala len prízemná ľútosť seba samej, fyzická bolesť, únava a oči plné sĺz.
„Ja som tak príšene unavená a všetko a všade ma bolí.“ Plačem vo vestibule a pozerám na svoje zvodné nohy. Na um mi príde teta Irena zo Stredy nad Bodrogom, ktorá mala takto opuchnuté nohy vo svojich 85 rokoch a ako jej nikto neveril, že je to nepríjemné. Jem jablkový závin a solím si ho slzami. Ďuro nevie, čo má povedať, lebo jednak, asi zvažuje či spravil dobre, že si vzal nafukovaciu ženu, a potom mu je aj ľúto, do čoho ma to dostal a je mu aj trápne, že jeho najväčším problémom je, či mu svietia svetlá na aute, kým ja vydávam maximum úsilia na prejdenie zopár metrov.
Odchádzam na izbu a pozerám dookola. Sme tu štyri, každá iná, ale jedno máme spoločné. ̶M̶á̶m̶e̶ ̶t̶e̶n̶ ̶n̶a̶j̶k̶r̶a̶j̶š̶í̶ ̶p̶o̶c̶i̶…všetky vyzeráme hrozne. Neviem sa dočkať nového dňa, lebo ideme domov. Noc je ale zase vzrušujúca. Mlieko každé tri hodiny, o tretej ráno neprišlo a moje dieťa si to nedalo vysvetliť. Vrieskalo, koľko mu hrdlo stačilo a ja som darmo chodila hore dole po chodbe, v nádeji, že nájdem sestričku s teplou fľašou mlieka. Nikde nikoho. Chodbou sa ozýval len rev môjho potomka. Po dvadsiatich minútach sa mi podarilo nájsť jednu malú fľašku so zázračnou bielou tekutinou. Fľaša bola studená, ale nemala som inú možnosť. Leila vypila obsah na jeden šup a noc pokračovala v pokojnom, tichom móde.
Deň nášho odchodu domov naozaj nastal. Budeme odteraz mama, otec, dcéra, pes, manželka, manžel…toľko nových masiek naraz. Môj plán spraviť si usmievavú fotku s novorodencom v náručí pred pôrodnicou zlyháva. Mám na sebe tie isté ružové šaty, ako som mala pri príchode na príjem. Vlasy mi už ale nezdobí kvetovaná čelenka, ale mám ich stiahnuté do gumičky, ležérne niekoľko dní nečesané. Keby sme na nich dali vajce, upražilo by sa. Na nohách nemám, napriek nepriazni počasia, pančuchy a ani obuv nemožno označiť za poltopánky. Sú to jednoduché šľapky do sprchy. Jediná možná obuv, ktorá na moje nohy, ktoré sa z trdelníkov zmenili na hromozvody, sadla. Ľudia si ma premeriavajú a ženy pri pohľade na mňa určite odkladajú svoje materinské pudy ďaleko za nekonečno. Čakám na príchod auta, opieram sa o chladničku so zmrzlinami a chytá ma plač. Brucho, chrbát, nohy, rebrá, čo ešte mám? Ruky…áno, aj ruka ma ešte bolí. Pohladím sa ľútostne po vlasoch a zisťujem, že ma bolia aj vlasy. Obočie radšej neskúšam, lebo by som dosiahla extázu sebaľútosti. Cesta domov bolí, Leila krásne spí, až kým neotvoríme dvere domu. Spustí sa alarmujúci krik novorodenca a my zisťujeme, že nemáme umelé mlieko, vyvarené fľaše, hrnček na preváranie vody pre dieťa. Ďuro behá splašene po dome a ja zhrbene bedákam nad naším osudom. Môžem úplne zodpovedne povedať, že sme boli na novú rolu – rodičia, úplne nepripravení.
Noc a deň sa striedali, Leila jedla a spala a krásnela. Ja som trpela miernymi teplotami, ktoré som pripisovala únave. Desiaty deň mi padol zrak na nevybalenú tašku z pôrodnice. „To je znamenie.“ Hlava bola, ako zo železa, nepokúsila som sa ani o kojenie (o ktoré som sa inak denne snažila). Teplomer ukazoval 39. O hodinu sme už boli naspäť v nemocnici, aj s taškou. Len teraz sme sa lepšie spoznali a už sa budeme musieť na pár dní od seba, ja a malý človek, rozlúčiť. Ďuro ma ubezpečuje, že to zvládne a ja nepochybujem. V kútiku duše ten pobyt beriem aj ako formu oddychu, ale nakoniec sa predsa len presvedčím, že doma je doma. Podpisujem papier, že som odmietla hospitalizáciu, pod podmienkou, že ak teplota zase stúpne, musím sa ihneď vrátiť. Po príchode domov okamžite vybaľujem pôrodnicovskú tašku. Pomohlo to, lebo teplota sa ustálila, hromozvody sa začali meniť na kűrtose, až spľasli do pôvodných nožích tvarov. Farba pleti je ešte mierne žltá, kruhy pod očami ešte sú, brucho ešte pobolieva, chôdza sa pomaly mení na svižnejšiu.
Chcela by som vedieť, ktorý dobrák pomenoval toto obdobie na „šestonedelie“, aby nás, ženy preklial až na 600 nedieľ. Tých 6 je viac než dosť. Moje plány byť hneď po návrate z pôrodnice aktívna, ako predtým úplne stroskotali. Do pôrodnice som vošla, ako rozkvitnutá lúka a domov som sa vrátila, ako kytica, ktorú niekto nechal rok vo váze, bez vymenenej vody.
Napriek všetkému mi celý príbeh pôrodu, materstva, tehotenstva prišiel veľmi vzrušujúci, ale neviem, či si ho ešte niekedy zopakujem.